Almanach 25 – próza

Michal Kohn

Kôň

 

 

Pomaly kráčal domov. Životná rutina ho dokonale pohltila. Ráno vstať, najesť sa, utekať do práce, večer z práce. Pohladkať deti, pobozkať manželku na dobrú noc a spať. Zopár hodín sa prevaľovať v posteli, nachvíľu sa odovzdať oslobodzujúcemu spánku a opäť utekať do roboty. Bezradný si nikdy nepripustí, že je bezradný, tak ako si mŕtvy nikdy nepripustí, že je mŕtvy.

Večer ako sa vracal domov ho zbadal. Koho? Koňa. Poviete si – no a čo? Kôň sa pasie v každej dedine. Ale tento stál vedľa smetiska a bol drevený. Väčšina z vás teraz prestane čítať, lebo si pomyslí, že som blázon. Ten kôň však nebol obyčajný. Svietil na tej ulici. Nepatril tam. Bol to starý hojdací koník pre deti. Miesto hrivy mal posledných pár stebiel trávy. Miesto uzdy kus starého špagátu. Pomaly sa k nemu priblížil. Nerozumel tomu.  Kôň ho priťahoval. Bol už večer. A nikde nikoho nebolo. Kôň akoby ho volal: “Poď sadni si na mňa a pohojdaj sa.” A vtedy mu to ťuklo. Veď to je môj koník z detstva. Manželka ho asi vyhodila z pivnice, kde už mnoho rokov zapadal prachom. Váhal. Predsa len mám päťdesiat rokov, pomyslel si. Hojdať sa na koni vedľa smetiaka, to nie je spoločensky uznaná vec. No zašlá chuť detstva bola silnejšia. Vysadol do sedla. Najprv opatrne, akoby skúšal či sa nezlomí. Koník držal. Odrazil sa nohami od zeme a trošku sa pohýbal. A o päť minút? Hojdal sa tak, že by mu aj malé dieťa závidelo. Divoko sa odrážal a koník ešte divokejšie vŕzgal. Aj on už bol predsa len starý, stavaný na detskú váhu. No akoby na chrbte pocítil to nezbedné chlapča, ktoré za dávnych čias vozil na chrbte. A to mu dodalo sily. Mesiac zavolal hviezdy, aby sa prišli pozrieť na to čudné predstavenie, čo sa deje dole pri smetiaku. No poď, môj tátošík, teraz im to ukážeme papľuhám. Vzopäl sa v sedle a neexistujúcim mečom sekal, do ešte strašnejšie neexistujúceho draka. Kôň erdžal, uskakoval, drak pľul oheň na všetky strany a hlavy padali. Strašne dochrámaný na koniec predsa len vyhral. A naozaj prichádzala k nemu princezná krajšia ako ruža. Jemne mu položila ruku na plece a spýtala sa ho: „ Pane je vám niečo?” Z tela sa mi rinie krv, kôň ledva stojí na nohách, no srdce mi plesá šťastím, že som vás zachránil. Až teraz si všimol, že tou paňou je postaršia žena, s veľkou nákupnou taškou v ruke. Pardon prepáčte, odvetil jej. Ono vlastne, ja som to teda, ani, tak nemy, nemyslel. viete nechal som sa uniesť spomienkami na detstvo. No veď každý sme nejaký, odvetila mu tá a ešte rýchlejšie zmizla za rohom. No pánovi X to bolo dávno jedno. Už sa zas divoko hojdal, či vlastne cválal tak ako za mladi, po nekonečných prériách. Revúc ako čert strieľal šípy na všetky strany. Áno bol Indiánom. A jeho kôň vraním mustangom. Obopínal ho stehnami, držal sa hrivy a cválal s vetrom o preteky. Hi, hi, hi, hiiiii. Na bizóny a bledé tváre. Isto ale uznáte, že v saku sa veľmi ťažko cvála. A vlastne pri love bizónov nieje vôbec potrebné. Zahodil ho. Kravatu a košeľu tiež. Ľudia sa smiali, nadávali, alebo pohoršene krútili hlavami, čo to je za blázna. No ten už dávno lietal na slncovom koni vyzbrojený mečom samosečom. Ako bohatier Ivan, bojoval so strigôňmi, ježibabami a zlom celého sveta. Bol štastný prvýkrát. A keď sa vyporiadal so všetkým bezprávím sveta, dal sa na závody. Skákal cez prekážky, vyhrával jeden pretek za druhým. Naháňal sa s vetrom . len tak pre potešenie z hry. A keď ho to omrzelo, nasadil si kovbojský klobúk a adié, do hôr. Preháňať sa po horských lúkách, brázdiť lesné stráne, počúvať spev horských bystrín. A keď už bol všetkým čím chcel byť, dobyl, všetko čo chcel dobyť a vyhral všetko čo chcel vyhrať.. Pobozkal na rozlúčku koníka i svoje detstvo. Pozbieral šaty a vydal sa na cestu domov. Cítil sa skvele, za hodinu obehol svet, bol tým čím chcel byť a tam kde chcel byť. Opäť prežil svoje detstvo. Tentokrát si ho však na pozadí staroby dokázal vychutnať. Len koník stál smutný pri smetiaku. Vrátil. To vieš že teraz ťa tu už nenechám, môj maličký. Pôjdeš so mnou, tak ako kedysi. Vyhodil si koníka na plece a spolu po mnohých rokoch sa pobrali domov.

 

Michal Kohn, 1982, Bratislava

 

 

 

Radovan Simo

Pekný deň

 

Asi hodinu ležal na pohovke v izbe, civel do stropu a premýšľal. Vracal sa v spomienkach k udalostiam z dnešného skorého popoludnia. Sem-tam sa podvedome usmial. S povzdychom si dlaňou prikryl čelo, aby zabránil prípadnej explózií nádherných myšlienok.

Dnes som ju videl, videl som ju a ona videla mňa…

Trochu ho nahnevalo, že ju stretol práve na ceste od holiča, keď mal také smiešne, neupravené vlasy. Tie, ktoré mu pri strihaní padli za golier košele, ho nepríjemne škriabali. Cítil sa nesvoj. Ešte šťastie, že sedel v aute. Ak by ju stretol zoči-voči, určite by od rozpakov očervenel a vyzeral by ako hlupák. Keď vyšiel z malého holičstva, nasadol do auta, vycúval príjazdovou cestou a zamieril na hlavnú. Jednou rukou šoféroval a druhou si neustále šúchal krk, oblepený jeho tmavými vlasmi. Dal prednosť starému fiatu, ktorý sa pomaly šinul po hlavnej a zaradil sa do pruhu. Vtom ju zbadal. Pritiahla jeho oči ako magnet, presne ako vždy predtým. Bolo v tom niečo osudové, niečo neodškriepiteľne nadzmyslové a nevysvetliteľné. Kráčala oproti nemu po chodníku na ľavej strane cesty a aj keď bola dostatočne vzdialená od jeho auta, bezpečne ju spoznal. Srdce sa mu rozbúchalo a prinútil ruku, ktorou si šúchal krk, chytiť volant. Dych sa mu zrýchlil a tvár oblial rumenec. Preradil z dvojky na trojku, a veľmi pomaly sa rozbiehal. Ako sa k nej približoval, zvlhli mu dlane a dych sa mu zrýchľoval čoraz viac. Ľadové cencúle, ktorými zvieral volant, začali kĺzať nadol. Stisol volant pevnejšie a snažil sa vyzerať prirodzene.

Bola to ona. Nádherné dievča s krátkymi červenými vlasmi. Oblečené v čiernych kožených nohaviciach a krátkom zimnom kabátiku z jelenice, s kožušinou okolo krku. Malo obuté tmavé čižmy s vysokým podpätkom. Výrazný mejkap lemoval modré oči. Určite boli modré. Zbadal to, keď sa míňali.

Modré oči. Na chvíľu nič nevidel – len jej modré oči, ktoré hľadeli na neho. Áno, práve na neho! Ich pohľady sa na okamih stretli. Neusmiala sa, ale nemal pochybnosti, že by si ho nevšimla. Prinútila ho pozrieť sa späť na cestu. Našťastie strhol volant doľava a zišiel z chodníka. Trochu sa prikrčil, aby ju uvidel v spätnom zrkadle. Očami skĺzol nižšie, pokochal sa na malom zadočku v obtiahnutých kožených nohaviciach. Vzrušenie nepocítil, len posvätnú bázeň, ktorá ho chlácholí aj na pohovke.

Donedávna ani nevedel, ako sa volá, teraz si bol istý, že je do nej zaľúbený. Pred očami sa mu odohrával krátky nemý film.

Sedel na stoličke, lakte mal opreté o kolená a jednou rukou si držal čelo. Bol smutný, niečo mu nevyšlo. Ona sedela pred ním na zemi, ruky mala opreté o jeho stehná a pozerala mu do tváre. Rozprával jej o svojom neúspechu, ktorý ho zarmútil. Dorozprával a uprel na ňu smutný pohľad. Tajomstvo bolo vonku, skrýša odhalená. A strašný démon poletoval po miestnosti ako malý, slepý netopier. Mäkko mu pozrela do očí, pery sa jej pohli. Nemo rozprávala, zhodou okolností to, čo potreboval počuť. Vstala, sadla mu na kolená a objala ho okolo krku. Pohladkala ho po líci a jemne pobozkala na ústa. Problém bol vyriešený a démon sa zmenil na muchu, ktorá narážala na okenné sklo. Nebolo ju počuť, nič nebolo počuť, ale on vnímal to dokonalé pochopenie a súlad dvoch zamilovaných duší. Smutne sa usmial a vrátil jej bozk. Objali sa a večer sa milovali pri svetle sviečok. Potom zaspali jeden druhému v náručí. Kocky ľadu v nádobe na chladenie šampanského sa roztápali.

Príbeh skončil. Znovu sa usmial, spokojne sa zamrvil a zahľadel do inej časti stropu, aby neprerušil tok tých pekných, idylických predstáv. O chvíľu ho napadol iný, rovnako krásny nemý príbeh.

Bol to pekný večer – ležal na svojej pohovke, čerstvo vysprchovaný, oblečený v čistom pyžame, popíjal teplý bylinkový čaj a nechával sa unášať na mäkkých krídlach zamilovaných predstáv. V izbe svietila len malá lampa nad akváriom a vrhala do priestoru jeho izby príjemne tajomné tiene a on sa znovu neprítomne usmial. Dnes mu šťastie prialo.

Dnes mu naozaj šťastie prialo..

 

Prešiel týždeň. Stále na ňu myslel. Zobúdzal sa s predstavou, že leží vedľa neho, malé rúčky pri tvári a dýcha tak ticho, že ju sotva počuje. Smútok, že je to len predstava rýchle pominul a pri prebudení sa menil na príjemný polobdelý sen.

     Najhoršie boli večery, keď už nemusel myslieť na povinnosti. Nech robil čokoľvek vo svojom voľnom čase, nemohol sa sústrediť. Myslel len na ňu –  čo práve robí, na čo myslí. 

     Dnešný večer bol rovnaký. Ležal v posteli a čítal obľúbenú knihu z detstva Grécke báje a povesti. Začítal sa do nej, ale po chvíli mu myšlienky uleteli inde. Zavrel knihu a pretrel si oči. Pocit platonickej zaľúbenosti sa zmenil v nechutný pocit osamelosti. Navyše si začal pripadať ako hlupák, ako trinásťročný puberťák, žijúci vo vzdušnom zámku nič neznamenajúcich ideálov. Pokladal ju za dokonalého ženského poloboha, ktorý všetko chápal a nemal ani jedinú chybu.

     Určite je úplne iná, napadlo mu. Možno by chápala, milovala… ale nie jeho. A prečo práve mňa? Pretože si ju vybral? 

     Nezáleží na tom čo si si vybral.. Snívaš o láske – a možno (skôr určite) si o tebe myslí, že si úbohý trpák.

     Naozaj tak vyzeral? Všimla si, aký bol vtedy napnutý? Mal neupravené vlasy a vyzeral akoby dostal kŕč do nohy. Možno sa pozrela spôsobom, akým sa pozeráme na ľudí v dave. Do očí, ale bez hĺbky. Keby sa s ňou stretol a mali by sa rozprávať, nespomenula by si či sa niekedy stretli. Za takým dievčaťom musí prísť denne veľa chalanov. Venovala by mu najviac pol minúty. Nevedel by čo povedať a ešte by ho vysmiala.

To potrebuješ?, začul svoj vnútorný hlas. Hlas by ti znel, akoby ti niekto poriadne stláčal gule, chvíľu by si pred ňou kok.. kok.. koktal, a o chvíľu by si tam stál sám…

Myslíš, že ju zaujímajú tvoje problémy? Priemerný život chlapca z obyčajnej rodiny? Okrem toho ako Brad Pitt nevyzeráš. Vybrala by si niekoho zaujímavejšieho. Azda blonďáka so zelenými očami. Zobuď sa!

Ten hlas ho zarmútil, pretože mohol mať pravdu. Ako sa s ňou však má zoznámiť? To má za ňou len tak prísť a povedať jej… čo vlastne?

Čo ak má chlapca? Ak je zaľúbená, nado mnou sa len pousmeje. Ach, keby tak vedel odpovedať na tieto otázky.

Možno je tak trochu kurva. Mala predsa oblečené kožené nohavice! Myslíš, že slušné dievčatá nosia čierne KOŽENÉ nohavice?! A ten mejkap, vlasy – ČERVENÉ!!! vlasy,  myslíš…

Ten hlas bol neodbytný a nadobúdal čoraz väčšiu istotu. Začínal mu veriť. Celý čas si tieto veci nepripúšťal. Ako mohol byť taký naivný?

Zosmutnel ešte viac. Sedel vo svojej izbe v čistom pyžame a čítal knihu gréckych povestí. Skutočne neodolateľný milenec.

Hoci bol sám, očervenel. Bol v rozpakoch a nepríjemne sa cítil. Ako posledná nula v stoke života, ale na druhej strane ho ten pocit napĺňal pokojnou istotou. Otvor knihu a kašli na to. Zabudni na ňu.

Chvíľu sedel a postupne prestával na to myslieť. Vstal a šiel do kúpeľne. Pred zrkadlom si vyzliekol horný diel pyžama, zdvihol ruky a napol bicepsy. Mal dobrú postavu, na základne škole chodil do plaveckej triedy a mal výborné rozloženie kostí. Aj keď mal lepšiu postavu ako väčšina jeho rovesníkov, on sám s ňou nebol spokojný. Umyl si zuby. V kuchyni vypil šálku bylinkového čaju, poprial rodičom Dobrú noc a zavrel sa v izbe.

Odostlal posteľ, zhasol malú lampku nad akváriom a ľahol si. Cez okno prenikalo do izby mdlé svetlo pouličného osvetlenia. Obloha mala temný, bordovo-fialový odtieň, ako vždy pred snežením. Vzduchom poletovali snehové vločky. Noc bola zvláštne príťažlivá. Nebola obyčajná – keď je všade zlovestná tma a človek si nevidí ani na konček nosa, bola to Snehová noc. Mraky plné vody, ktorá sa v chladnom vzduchu mení na snehové vločky, robili z oblohy tajomnú krajinu.

Zahľadel sa na poletujúce vločky. Bolo ich čoraz viac, zdalo sa, že bude snežiť celú noc. Rozplývali sa mu pred očami a on si vo svojej malej, nič neznamenajúcej ľudskej existencii, v ktorej žije každý človek uvedomil ich množstvo. Chvíľu predtým ako zaspal, sa mu zazdalo, že v každej vločke vidí ľudskú tvár, ako vodič auta prechádzajúci okolo davu ľudí. Padali z neba, biele a nevinné – aspoň naoko, pretože aj malá snehová vločka je súčasťou lavíny, ktorá môže zabiť. Napokon sa všetky vyparia, alebo zmiznú v tráve a svojím zánikom dajú význam niečomu inému.

Vonku začalo husto snežiť. Mierny vánok sa hral so snehom, ktorý narážal do okna akoby sa chcel dostať dnu.

Myšlienky mu preleteli hlavou v podobe silného pocitu. Strhol sa, ako unavený človek upadajúci do spánku. O chvíľu zaspal. Nič sa mu nesnívalo.

 

     O siedmej ráno začal zvoniť budík. Rozlepil oči a oprel sa o lakeť. Bol to odporný, kovový zvuk. Znechutene sa odokryl, vstal a podišiel k stolu. Dával ho čo najďalej od postele, pretože inak by ho iba zaklapol a spal ďalej. Keď ho mal na dosah, zaspával takmer pravidelne.

     Tresol po ňom a budík konečne stíchol. Vonku bola ešte tma, ale bolo počuť veselé švitorenie drozdov. Zahmleným pohľadom pozrel na ciferník a nastavil budenie o štvrť hodiny neskôr. Položil ho na studený koberec vedľa postele a zaliezol pod prikrývku. Zakryl si i hlavu, akoby nechcel prijať fakt, že je čas vstať. Nevýhodou spánku, stačil si pomyslieť, je rýchle plynutie času. O sekundu zaspal. O ďalšie tri sekundy prešla štvrťhodina a budík sa nemilosrdne ozval znovu.

     Vošiel do neho hnev, ktorý mu pomohol prekonať tú ospalosť. Vedel by prespať celý deň. Odtackal sa do kúpeľne a opláchol si tvár studenou vodou. Keď si umyl zuby, začal sa cítiť lepšie. Zvláštne, pomyslel si, ako vie ospalosť rýchlo ustúpiť. Pred chvíľou si myslel, že by dokázal prespať celý deň a teraz silno pochyboval či by zaspal, keby si znovu ľahol.

     V kuchyni postavil na kávu a otvoril chladničku i keď vedel, že v nej nič nenájde. Nič to, naraňajkuje sa v školskom bufete. Rodičia odchádzali do práce skôr, takže rádio mohlo hrať oveľa hlasnejšie, akoby sa im páčilo. S miernym zadosťučinením otočil gombíkom hlasitosti na polovičný výkon a prázdny byt zaplnili hlasní Rolling Stones. Voda zovrela, jemná vôňa kávy znamenala definitívny začiatok dňa.

„Tak to boli Rolling Stones a ich Love is strong,” povedal moderátor tak rýchlo (pričom strong vyslovil ako strááng), že mu najskôr vôbec nerozumel.

     „Dúfam, že vám aspoň trochu zlepšili náladu a spríjemnili nepríjemnú chvíľu, akou je pondelkové ráno. Je sedem tridsať, presný čas pre všetkých, ktorí sa práve chystajú do školy, do práce, alebo kdekoľvek, kde dnes musíte ísť,” guľometná paľba slov neutíchala a vždy dobre naladený moderátor pálil ďalej. Nalial do kávy smotanu a krátko ju premiešal. Káva získala svetlohnedú farbu.

     „Nezabudnite na svätého Valentína, sviatok zamilovaných, nezabudnite potešiť koho máte radi, ľúbite, milujete… Zajtra!!! Tááákže, pre všetkých zamilovaných, ale aj nezamilovaných, pre všetkých, ktorí sa práve zamilovali, hráme ešte jednu hustú vecičku o láske od Frankie Goes To Hollywood a síce song Power Of Love… Dobréé ráno, je sedem tridsať jedna….

     Práve prechádzal chodbou, keď zastal s doširoka vytreštenými očami.

     Svätý Valentín, zašepkal, ty zmrd, skoro som na teba zabudol… Myšlienky dostávali konkrétnu podobu v pomalých, pozvoľných vlnách. Chvíľu len tak stál, aby neprerušil tok myšlienok a až potom, stále premýšľajúc prešiel do izby. Keď sa obliekal, usmieval sa.

 

     Červené, červené, červené… červené…!!!

     Všade majú len samé červené ruže, to vari nie je možné. Spočiatku bol rozhodnutý, že nájde tú najkrajšiu červenú ružu v meste, ale čoraz viac mu to pripadalo, ako veľmi zlý, nie, skôr veľmi trápny nápad. Všade…, tie kvety boli všade. Niektoré mali puky previazané krikľavou zlatou stuhou. Predavačky ich ochotne preväzovali pestrofarebnými stuhami a balili do lesklého celofánu, väčšinou na žiadosť kupujúceho. Všetky kvetinárstva v meste, rozhodnuté zarobiť čo najviac na nadchádzajúcom sviatku, boli preplnené vopred pripravenými kyticami. Nevkusné hlinené figúrky rôznymi spôsobmi vyjadrovali obrovskú lásku. Vrcholom bolo asi tridsaťcentimetrové hlinené prasiatko. Malo oblečené pásikavé modro-žlté nohavice s trakmi, usmievalo sa a držalo pred sebou veľké hlinené srdce, na ktorom bolo ozdobným písmom napísané – True love. Fantázia nemá hraníc.

     Nezostávalo veľa času. Prešiel veľa obchodov, ale nikde nemali pekné ruže. Niekde mali aj svetlomodré, čo bolo ešte horšie.

     Ako to v živote často býva, šťastie mal keď sa ho takmer vzdal. Keď vošiel do malého kvetinárstva, zmieroval sa že nenájde to čo hľadá. 

     Bez nálady vošiel dnu. Očami preletel po veľkých umelých vázach. Bolo v nich pár posledných kvetín, ktoré nikto nechcel. Úplne vzadu pod stolom, na ktorom predavačka aranžovala celkom pekné kytice, zbadal dve ruže. Neboli červené ani modré, boli záblesky jemnej nádhery, ktorú vie vytvoriť len príroda.

     Zaplatil a vyšiel von. Do ruží sa okamžite oprel vietor. Chytil ich oboma rukami a otočil sa k nemu chrbtom.

     Konečne mal, čo chcel. V kvetinárstvach v celom meste ustal ruch a predavačky zamykali dvere. O chvíľu neskôr nebolo v meste jediného otvoreného kvetinárstva.

 

     Bolo niečo po jedenástej. Celý večer netrpezlivo čakal kedy pôjdu rodičia spať. Nechcel riskovať trápne vysvetľovanie, pokiaľ by niekoho z nich napadlo prísť za ním a vyzvedať štýlom: „Mne to predsa môžeš povedať.” Neboli zlí, ale boli iní. V ich živote, v ktorom podstatnú úlohu zohrávala televízia a gauč, nebolo miesto pre ruže na deň zamilovaných.

     Keď konečne šli spať, pustil sa do práce.

 

     O hodinu sedel za volantom otcovho auta a mieril po výpadovke z mesta ústrety čiernej, studenej noci. Nebolo ľahké zistiť kde býva (hlavne z vždy prítomného pocitu odhalenia, ktorý pritom pociťoval), ale podstatné bolo, že to už vedel. Pred časom ju celkom nečakane stretol aj s rodičmi v supermarkete v centre mesta. Potešil sa, že sa mu naskytla výborná možnosť zistiť odkiaľ je. Nechcel si nechať túto šancu len tak ujsť. Vypočul si ich vecný rozhovor o nákupe, či sa to má, alebo nie – v takýchto situáciách neplatia pravidlá slušného správania. Ako šiel autom opatrne za nimi mal pocit, že sa každú chvíľu obzrie, zahľadí sa mu priamo do očí a zapamätá si ho ako čudáka čo ju ktovie prečo sleduje. Prirodzene boli to hlúpe myšlienky, ktoré v rôznych podobách napadajú ľudí, ktorí robia niečo čo by nemali. Zavše taký pocit mával ako dieťa, keď ho niekedy v obchode z ničoho nič napadlo, že si niečo tajne zoberie a nezaplatí za to. Okamžite ho premkol pocit, že každý v obchode vie čo sa chystá urobiť a všetci len čakajú na tú chvíľu. Priskočili by k nemu a vmietli do tváre: Kradol si! Videli sme to! Vedeli sme to!

     Ale neobzrela sa, dokonca ani sa nerozhliadla po okolí, keď prišli k svojmu domu a vyberali z auta nákup. Zastali pred štvorposchodovou bytovkou v neďalekej prímestskej časti, vošli do vchodu a o chvíľu sa rozsvietili svetlá v dvoch oknách na prvom poschodí.

     Čím viac sa približoval k cieľu svojej cesty, tým rýchlejšie mu bilo srdce. Spotené dlane si neustále otieral o stehná. Keď sa priblížil k odbočke, ktorá viedla k obytným blokom, vypol rádio a na hlavu si dal čiernu šiltovku.

     Prázdne ulice osvetľovalo žlté svetlo pouličného osvetlenia. Keď uvidel veľké čierne číslice ich domu, k spoteným dlaniam sa pridala i brušná nervozita. Zamieril na kraj cesty, len kúsok od vchodu, zhasol svetlá a vypol motor. Ulice sídliska boli prázdne.

     V oknách bytu na prvom poschodí sa nesvietilo. Premýšľal, za ktorým oknom môže mať izbu. Zo skrinky na rukavice vybral malú baterku a načiahol sa na zadné sedadlo, kde ležala ruža. Na konci stonky bol priviazaný vlhký vatový tampón. Približne v strede stonky bola motúzom priviazaná malá ceduľka z bieleho tvrdého papiera s jednoduchým „Monike”.

     Rozbalil kvetinu z papiera, v ktorom bola zabalená a opatrne ju chytil. Ešte raz sa rozhliadol po okolí a vystúpil z auta. S tlčúcim srdcom  prešiel krížom cez ulicu a zamieril ku vchodu. Až teraz ho napadlo, že dvere môžu byť zamknuté. Čo potom urobím? Zazvoním susedom, nech mi prídu otvoriť? Stlačil kľučku a dvere sa ticho otvorili. Vydýchol si. Opatrne vyšiel po prvých schodoch a baterkou zasvietil na menovku zvončeka pri dverách po ľavej strane. Nie.

     Prikryl svetlo prstami a zasvietil na menovku dverí oproti. Srdce sa mu rozbúchalo. To isté meno, ktoré zistil podľa adresy v telefónnom zozname. Napätý dúfal, že ho nikto nezačuje prehĺtať. Položil ružu pred dvere na rohožku. Posvietil na malú papierovú ceduľku, jemne po nej prešiel prstom a otočil ju lícom k rohožke. Nech je to prekvapenie. Chvíľu postál pred dverami, potom sa otočil a potichu zišiel po schodoch.

     Vyšlo to! Radostne si pomyslel, keď nastúpil do auta. Ráno sa zobudí a keď pôjde do školy, nájde pred dverami ružu. Mal z toho neuveriteľne dobrý pocit a výbornú náladu. Určite bude prvý, kto ju na svätého Valentína poteší a urobí jej pekný deň. Aspoň v to silne dúfal. Netrápilo ho, že jej reakciu neuvidí. Od radosti zvýskol a udrel do volantu. Strhol si šiltovku a hodil na sedadlo spolujazdca. Pustil rádio a zosilnil hudbu na maximum. Spieval spolu s pesničkou a pohyboval trupom s tanečným rytmom. Aká nádherná noc, pomyslel si. Prestal spievať a začal hlasno pískať chytľavý refrén. Cesty boli úplne prázdne. Cez okno spolujazdca sa zahľadel na Mesiac. Bol v splne a celkom jasne osvetľoval lúku a vzdialené lesnaté kopce, ktoré sa tiahli popri ceste. Aké je všetko náhle iné! Na chvíľu sa mu zazdalo, že Mesiac má tvár, ktorá sa na neho priateľsky usmieva. Prizrel sa lepšie a naozaj – prívetivý pohľad bol upretý priamo na neho. Uvedomil si, že má niečo spoločné s tým dievčaťom. Mesiac. Len jeden, pre celý svet, len jeden na ktorý sa díva on i ona. Možno teraz nespí, ale pozerá z okna na prekrásnu noc a Mesiac jej hľadí do tváre, presne ako jemu. Premýšľal, či aj ona niekedy vidí jeho tvár. Usmial sa a uprel pohľad znovu pred seba.

     Nech už ľudia vo vážnych situáciách vidia čokoľvek a nech ich naplní akýkoľvek pocit, on uvidel sám seba a nepocítil nič zvláštne. Uvidel sám seba očami statného jeleňa, ktorý mu stál v ceste a hypnotizovane hľadel do silného svetla. Kužele svetiel osvetlili jeho nohy, statné telo a nakoniec hrdo vztýčenú hlavu s košatým parožím, svedčiacim o silnej životnej vitalite a vznešenosti. Uvidel sám seba – obyčajného, ale sympatického chlapca s prenikavými tmavými očami. Stále držal volant oboma rukami a nestihol už žiadny pocit. Radosť vypŕchla, ale strach už neprišiel. Bez toho, aby si to uvedomil, zložil nohu z plynu a dupol na brzdu. Keď sa podrážka jeho tenisky dotkla hladkého pedálu, narazil v plnej rýchlosti do nôh zvieraťa. Jeleňa v zlomku sekundy nadvihla strašná smrtiaca sila, pootočila ho a prudko vymrštila chrbtom proti autu. Celou váhou svojich dvoch stoviek kilogramov vrazil do predného skla auta, ktoré doňho narazilo vo vysokej rýchlosti. S ľahkosťou ho prerazil a vletel do kabíny. Košaté parožie sa s praskotom odlomilo, dopadlo na cestu a roztrieštilo sa. Zviera narazilo do predných sedadiel, obe okamžite vytrhlo z kovových koľajníc na ktorých boli pripevnené. Sedadlá vyleteli a zastavili sa o zadné. Neovládateľné auto prešlo do protismeru, zišlo z cesty na kúsok lúky, ktorá oddeľovala cestu a les, kde sa začalo prevracať. S rachotom sa niekoľkokrát prevrátilo, až zastalo na pokrivenej streche.

     Všetko sa odohrávalo ako v čudnom filme s neurčitým záverom. Ležal zakliesnený medzi zvieraťom a sedadlom, ktoré rozlomil telom. Sila sa z neho vytrácala v pätách krvi, ktorá mu vytekala z uší a nosa mohutnými prúdmi. V mesačnom svite vyzerala ako roztavená hrdza. Papier, v ktorom bola zabalená ruža sa sfarbil dočervena. Chlapcov pohľad bol upretý na Mesiac, ktorý sa naňho pred chvíľou usmieval. Zviera párkrát pomätene zdvihlo hlavu, vydalo neartikulovaný bolestný štek a znehybnelo. Ich hlavy boli pri sebe, akoby boli odjakživa tí najlepší priatelia na svete a ich pohľady boli absolútne prázdne. Chlapcova hlava sa na zlomenej chrbtici poľahky prevrátila na stranu a oprela sa lícom o chlpaté čelo mŕtveho zvieraťa.

     Ruža ležala na rohožke a malá papierová ceduľka s  menom dievčaťa bola obrátená lícom k zemi. Pretože na konci stonky bol priviazaný vodou nasiaknutý tampón, do rána nezvädla.  

 

• §

 

     Monika sedela pri kuchynskom stole. Bolo ráno a ešte bola oblečená v pyžame a bielom župane. Červené vlasy jej rozkošne trčali na všetky strany o rozospaté modré oči upierala na ružu, ktorá bola na stole vo jednoduchej sklenenej váze. Keď vstala a prišla do kuchyne, aby sa naraňajkovala, zbadala.. no tú najkrajšiu ružu, akú kedy videla. Čakala, že dnes nejaké kvety dostane, ale netušila, že tak skoro a od niekoho, koho ani neuvidí. Pred vázou bol papierik, na ktorom bolo otcovým veľkým písmom napísané:

 

Toto som našiel pred dverami na rohožke, keď som ráno odchádzal do práce. Asi máš tajného obdivovateľa.

Prajem pekného Valentína, dievčatko.     

 

     Prečítala otcov odkaz a klesla na stoličku. Vyrazilo jej to dych. Niekto tu v noci kvôli nej bol. V mysli pátrala, koho z jej známych mohlo napadnúť niečo také. Momentálne s nikým nechodila, ani sa s nikým nezoznámila. Kto to bol? Keď bude mať celý deň otvorené oči, možno to zistí. Nebola neskúsená, ale toto.. Ruža v nej prebudila úprimnú zvedavosť. Kto vie, čo rozhoduje o láske? Možno je to niečo v žene, alebo niečo v mužovi a možno je to niečo mimo nás, či práve v nás, niečo, čomu hovoríme Boh.

     Chytila malú papierovú ceduľku a prstom po nej jemne prešla. Monike. Čo o mne ešte vie?

     Keď jej zrak padol na kuchynské hodiny, vyskočila zo stoličky. Je príliš neskoro! Sedí si za stolom a sníva a zatiaľ zmešká autobus do školy. Opatrne chytila vázu s ružou a spolu s otcovým odkazom ju odniesla do izby. K pretrhnutým spomienkam sa vrátila až v škole, keď na pol ucha počúvala učiteľov výklad a zamyslene pozerala z okna. Jedno však vedela isto – keď ruža odkvitne, vysuší ju a nechá si ju. Možno navždy.

 

 

 

 

Martin Baláž

 

Reloaded

 

 

John Herschel, Wiliam Talbot a Louis Daguerre, traja páni, ktorí nezávisle od seba v roku 1839 predviedli prvé zariadenie na zachytávanie obrazu, čiže daguerotyp, určite nič netušili.

            Rovnako nič netušil ani Thomas Alva Edison, ktorý v roku 1984 vynašiel kinetoskop, prístroj na zachytenie pohyblivého obrazu.

            Nič netušili ani slávni bratia Auguste a Louis Lumiére, ktorí päť rokov pred začiatkom dvadsiateho storočia začali v Paríži s pravidelnými projekciami filmov.

            A takisto ani šajnu nemal Eduard Schreiber, priekopník slovenského filmu, keď v roku 1908 nakrúcal svoje dokumentárne šoty Kúpanie vo Váhu, Hra s loptou, Plavba s člnom.

            Nemohlo ich ani vo sne napadnúť, čo sa vykľuje z vajca, ktoré postupne zniesli a vysedeli. Možno by sa z hrdosťou bili do pŕs, keby sa dnes prešli po kinách, megakinách, kinoparkoch, openkinách, 3D kinách. S chuťou by sa nadžgali slaného a chrumkavého popkornu, ktorý by zaliali vychladenou a sladkou kolou. Sebavedomie by im prerástlo možnosti vlastného ega do mystických a metafyzických výšin. Ako Kristus dávajúci životu vieru, nádej a najmä zmysel by zastali miesto na olivovej hore, uvedomiac si podstatu hyperreality a metasveta, do ktorého sa deň čo deň časťou svojej mysle ponára človek novej doby. Človek rozumný. A okrem toho informovaný. Masový. Podvedome snívajúci svoj (aj keď nie vlastný) nekonečný, neuskutočniteľný sen. Sen s jednoduchou trojaktovou štruktúrou. Sen končiaci happy endom. Ak chcete, americký sen….

 

            S kamarátmi sme si na dnes večer naprogramovali film. Ono v podstate v malom meste ani nemáte veľa spôsobov ako stráviť večer. Môžete sa ísť ožrať do jednej s tridsiatky krčiem. Tých je tu viac ako zastávok mestskej hromadnej dopravy. Je to logické, veď kam by sa tu dnes ľudia dopravovali. Ak aspoň trocha myslíte a stačí fakt iba trošička, každý deň vás sedenie v krčme musí omrzieť. Tak môžete využiť aktuálnu ponuku tunajších dílerov. Na momentálny pocit látka podľa vašich predstáv. Niečo vás spacifikuje, niečo poriadne odštartuje, niečo vám pomôže myslieť, niečo zavedie do krajiny fantázie.

            Nakoniec, môžete ostať doma. Niet nad romantický večer s troma pivkami a tanierom guláša, keď vám nekomunikovať s členmi domácnosti umožní boží dar zvaný televízia. Ešte že ju máme. Čo by sme inak doma robili. Asi by sme sa nenávisťou a ponorkovou chorobou navzájom požrali.

            A potom tu máme kino. Posvätná miestnosť, obrovská sála plná prázdnych sedačiek, dedičstvo doby súdruhov a impozantných aktivít, ktorá sa sem-tam zaplní. V nej megahrdinovia v dvoch rozmeroch, prihovárajúci sa vám z plochy, ktorá bola ešte pred chvíľou bielou plachtou a náhle sa stala vstupnou bránou do dvojhodinového kolísania vašich pocitov a vytvárania snov, hodnôt, desiatich, dvadsiatich a snáď aj stotridsiatich prikázaní.

            A tak sme sa štyria mušketieri ocitli pred pokladňou, v ktorej sme vymenili papiere za iné papieriky a fajčiac pred budovou kina čakali na druhé zvonenie. Dnes bude vypredané.

Nie sme typy, ktorí sa len tak poflakujú a idú sa do kina na dve hodiny zohriať. Hovoríme si inteligentné mysliace bytosti. Aj preto sme dnes boli schopní odložiť ožranie sa o nejaký čas neskôr. Veď ide o kult.

            A kult veru poriadny. Keď sme prvýkrát odpozerali americký snímok Matrix, vyrazil nám dych. Museli sme to vidieť aj na druhý deň. Myšlienka paralelne existujúcich svetov sa nám ohromne páčila. Z efektov a počítačových animácií sme boli krajne unesení. Došlo to tak ďaleko, že sme si hneď zakúpili pilulky, no tie nás na rozdiel od Nea, ktorému červenú kapsulu ponúkol Morpheus a priviedol ho tým do skutočnej reality, uvrhli do zahmlených farebných snov. Na osem hodín.

            Komerčný úspech a hádam aj invenčná stavba príbehu, cyberpunkový subžáner, hudba ktorá musí osloviť ak je použitá v pravý čas na pravom mieste, urobili z tohto filmu malé šialenstvo. Okrem toho, priznajme si, kto by aspoň v najtajnejších kútoch svojej súčasnou dobou ubitej duše nechcel byť na chvíľu neohroziteľným a vyvoleným Neom, pohybovať sa vo vymyslenom matrixe s vedomím, že všetko je fikcia, a preto aj všetko je dovolené a možné. Mať uhladený účes, štýlové slňáky, dlhý čierny kabát, spod ktorého môžete kedykoľvek vytiahnuť chrliaci plnoautomat a dávkovať z neho do bezduchých nedôležitých a najmä nevyvolených komparzistov. A potom je tu v latexe odetá Trinity, ktorá vám patrí celým telom a celou dušou. A kdesi v diaľke ustráchaný dav Zionu, čakajúci len na vašu spásu, ochotný vzývať vaše, rozumiete, vaše meno!

            Tak sme opäť išli na Matrix. Dlho očakávané pokračovanie. Matrix Reloaded. Už len ten názov vám nedovolí pomyslieť, že by ste si radšej počkali, kým film dôjde do videodistribúcie alebo dokonca až do televízie. A megalomanská reklamná kampaň vám neustále pripomína, že čas nadišiel. Jednoducho do kina sa ísť musí! Obrovský obraz, priestorový digitálny zvuk. Aj my môžeme byť reloaded. Ožrať sa pôjdeme potom.

            Sedíme kdesi v strede kinosály. Napriek tomu, že nás od začiatku filmu delia len dve minúty, dovnútra sa hrnie ešte dosť ľudí. Typické. Dnešným návštevníkom nie je nič sväté. Jednou z ich prehnitých vlastností je prísť tesne pred zhasnutím svetiel, dokonca po spustení premietačky, aby tak demonštrovali svoju nezávislosť a vážnosť, akože ich nejaký film nezaujíma, môže im byť ukradnutý, oni sem prišli len tak z nudy alebo kvôli frajerke, ktorá to vraj strašne chce vidieť, no bojí sa ísť sama. Podobné alibistické reči môžete počuť aj pred budovou kina, kde sa pätnásť minút pred štartom stretajú známi so vstupenkami v rukách. Verili by ste im?

            Kvôli týmto idiotom sa premieta ako vždy o päť minút neskôr. Jasné, že ma to poriadne vytočí. To isté badám aj z reči tiel mojich troch kamošov. Našťastie, hneď nás upokojí džingel filmovej spoločnosti, ktorý celý snímok odštartuje.

            Milióny zelených znakov na čiernom pozadí, ilúzia trojrozmernej jazdy v hmote skladajúcej sa z tohto skupenstva, vám dajú jasne najavo, že ste už in. Ste v systéme. Ste v matrixe.

            Na obraze žena v čiernom latexovom odeve skáče do hlbokého priestoru na čiernej cestnej motorke. Tú vo vzduchu nechá svojmu osudu, ktorý pre motocykel znamená výbuch v spodnej časti mrakodrapu. Ona ladne dopadá na svoje nohy.

            Divákom sa zvýši hladina hormónov. Nedajúc to na sebe znať, prichádza vzrušenie. Začína sa akcia. Aj my sa pomrvíme…

            Trinity, prenasledovaná nezničiteľným agentom, vyskakuje z okna mrakodrapu. Samozrejme naprogramovaného, to je nám všetkým jasné už z prvého dielu. Zo svojich dvoch krátkych zbraní s husto osadenými zásobníkmi chrlí, letiac v priestore horeznačky, ranu za ranou. Tie sú určené agentovi, ktorý ju výskokom z okna nasledoval. Pohyb v scéne je spomalený, prvok pre Matrix tak charakteristický, divák môže sledovať dráhu letiacich projektilov adresovaných agentovi rovnako ako pre Trinity. Trinity nie je vyvolená ako Neo. Nevie sa teda uhýbať guľkám ako on. A jedna z desiatok, ktoré letia priamo na jej vyšportované telo, sa nakoniec zavŕta do miesta, pod ktorým sa dá očakávať srdce. V detaile Trinitinej tváre sa zableskne výraz prekvapenia a rezignácie.

            Rana pre diváka? Smrť jednej z hlavných postáv hneď na začiatku? Nie. Aj priemerne spozeranému filmofilovi je jasné, že táto scéna je akási zrada, nemohli by si dovoliť takýto kúsok a takýto zásah do divákovej duše a odrovnať Neovu Evu hneď v prvej minúte. Klišé nepustí…

            Detail Neovej tváre. Práve sa vzrušene prebral zo sna. Je zhrozený. Podľa otrhaného odevu viete, že momentálne sa nenachádza v umelom matrixe, ale v zničenú realitu brázdiacej lodi Nabuchodonozor .

            Jasné, snívalo sa mu to. Veď sme to predsa tušili….Trinity žije. Niekto si aj vydýchne.

            Pomaly by som sa mal dostávať čoraz hlbšie do deja. A vychutnávať si akčné scény. Vypliešťať oči nad hranicami, ktoré opäť prekročili počítačový animátori. Civieť na štýlovú módu, ktorú si obliekajú hlavné postavy.

            Avšak moje receptory stále viac a viac čosi odvracia od naprogramovanej cesty. Sústredenie mi zlyháva. Neviem sa dokonale napojiť. Cítim prekážky.

            Ak sa človek chce do niečoho hlboko ponoriť, musí mať úplnú pohodu a totálny pokoj. Ak vás však bombarduje jeden rušivý vplyv za druhým, nikam nepreniknete, ale celú svoju pozornosť, aj keď sa všemožne bránite, musíte upriamovať na tieto vtieravé podnety.

            Uvedomil som si, že rušivé elementy a mimovoľná aktivita, ktoré zabíjajú moju pozornosť a predstavivosť, pochádzajú od väčšiny ostatných návštevníkov kina, sediacich relatívne v mojej blízkosti. Vymeniac si pohľady s mojimi vernými druhmi a s istou dávkou empatie, som podobnú náladu vycítil aj od nich. Doriti aj s ľuďmi!

            Chápem, že symbolom pohody v kine je veľký kornútok plný popcornu a pollitrový plastový pohár, s ktorého divák slamkou saje kolu. Tak sme to videli v spúste amerických filmov. Aj doma, keď sledujete televíziu, radi niečo schrúmete, a potom to zapijete. Samozrejme, že v našom malom meste podobné služby neexistujú. Kde by ste tu v kine mohli kúpiť takéto symboly!

            Lenže divák chce a musí držať krok s trendom, chce byť in. Nuž tak sa patrične zásobí v obchode. Lenže nekúpi obrovský a nehlučný kornút, ktorý nikoho neobťažuje. On musí priniesť vrece čokoládových tyčiniek, keksíkov, čipsy, a ktovieaké slané hovädiny. A všetko je to balené v jemnom celofáne alebo papieri. Potom desiatky takýchto žráčov celý film nič iné nerobia, len rozbaľujú svoje aj tak zbytočné dopingy. Neskôr si otvoria plastovú fľašu koly alebo sprajtu, ktorá zasipí, až vám to roztancuje ušné bubienky.

            Hrozní sú napríklad žráči arašidov. Viete si predstaviť dvestogramové balenie týchto orieškov. Koľko sa ich v jednom vrecku nachádza. A koľkokrát doň vojde ruka, kým ich žráč nezožerie. A koľkokrát teda plastové vrecko zašuchoce. A koľkokrát ma to vyruší a následne vytočí, keď taký ignorant sedí po mojej ľavej ruke!

            Vynervovaný z arašidožráča som zaregistroval za sebou sediaceho cukríkofila. Ďalší úchylný druh. Tento zas do seba pchá bonpar za bonparom. O ne ani tak nejde, ale tie drobné papieriky, v ktorých sú zabalené, a ktoré, aj keď primitív, predsa neschrúme aj s cukríkom, ale musí ich a to starostlivo dlho, odbaľovať. Tie drobné papieriky váš nervový systém rozbijú na úlomky z dvadsiatich metrov zrútiacej sa porcelánovej vázy. A vy si, miesto sledovania Neovho súboja, musíte predstaviť, akoby ste tomu indivíduu najradšej vykopali zhnitý chrup von z dutiny ústnej.

            Na ľavo, rad predo mnou, zas sedeli traja magori, z ktorých ten stredný náhlivo konzumoval paprikové čipsy. Paprika mi šteklila nos. Ešte štipľavejšie na mňa pôsobilo  jeho neustále hlučné a neohrabané ponúkanie požívatiny svojim spolusediacim. Na upokojenie som si musel predstaviť v ich čipsoch miesto papriky arzén.

            Okrem žráčov a ich zvukových prejavov nás čoraz viac vytáčali aj ďalšie typy deviantného publika.

            To už jeden z mojich priateľov pomerne inteligentne a pokojne upozorňoval čuráka sediaceho pred ním, nech už konečne sklapne. Ten totiž svojmu susedovi hovoril popredu dej každej scény. Ale takým spôsobom, aby to počula aj kopa ďalších prítomných a tým pádom vedeli, aký je to frajer, pretože druhý diel Matrixu už videl. Chápete to? Toto nenávidím hádam najviac.

Dej filmu, jeho vývoj, zápletka smerujúca k vyvrcholeniu musí byť urobená tak, aby vás to neustále držalo v napätí a očakávaní. Veď o to ide. Vtedy sa môžete oslobodiť, na určitý čas stať niekým iným, masovým hrdinom. Ale čo potom, ak vás o to jeden vytretý humanoid zámerne oberá? Kodifikoval by som to ako trestný čin s nutnosťou adekvátnej sankcie. Smrť.

            Môjmu priateľovi sa po upozornení dostalo patričnej reakcie. Aby sa staral do seba. Po druhom pokuse mu bolo odvetené, aby držal hubu a nevyrušoval. Aj v prítmí jeho pohľad do mojich očí zvestoval drastické škrípanie zubov, keď na jazyk dopadajú kúsky vlastnej skloviny.

            Ďalší z mojich druhov sa obzeral dozadu a verbálne i neverbálne vysvetľoval hlučnému páriku zásady kolektívnej slušnosti. No zmýlil sa. Vyholený svalnatý typík, pre ktorého bol uvádzaný film asi iba prostriedkom na silné infantilné a mimoriadne nevtipné poznámky, ktorými chcel zapôsobiť na v objatí držiacu pipku, ho prvoplánovo poslal, citujem, do piče.

Sedemdesiatpäťkilový sťažovateľ sa pochopiteľne zľakol metráku naloženého v teplákovej súprave, ktorému sa na krku hompáľal vyzváňajúci mobil a takticky vyhlásil ústup. A radšej trpel…

            To už sme protestovali voči rušiacim vplyvom všetci. Každý na tie svoje a na svoje strany. Odpovede sme však dostávali takmer rovnaké.

            Ináč, bolo zaujímavé sledovať, ako sa rušiace elementy, navzájom sa nepoznajúce, vedeli zrazu zomknúť. Zistil som, že votrelcami sme sa naraz stali my. Poctiví, nekonfliktní, disciplinovaní konzumenti filmu. A tak sme to začali počúvať. Načo sme sem išli, ak do všetkých len vyrývame. Či si myslíme, že sme filmoví policajti, aby sme tu všetkým rozkazovali. Dokonca vraj obmedzujeme osobnú slobodu a iné, ústavou chránené, občianske a ľudské práva. (Pozrime ho magora, vari vie, čo je ústava?)

            Negatívne narážky na našu prítomnosť neustávali. Povedal som si, tak toto teda nie. Trpezlivosť došla. Doteraz som sa snažil byť ľudský a jednať inteligentne. Zničia mi filmový zážitok a nakoniec som debil ja?

            Sústredene som sa zadíval na plátno. Neo sa akurát úspešne bránil desiatkam replikujúcich sa agentov Smithov. Nevzdával sa. Hrdinsky bojoval a odrážal útok za útokom. Smithovia lietali všade navôkol. Veru, tak to má byť. Do posledného dychu, do poslednej kvapky krvi! Tak konajú hrdinovia.

Zúžil som zrak. Zaťal zuby. Zovrel päste. Ako v spomalenom zábere som sa obzrel na priateľov. Povedal som im, nech vypadneme na chodbu. Protestovali, že film predsa nesmieme opustiť. Po mojej druhej výzve, asi keď videli môj výraz, ma predsa nasledovali. S poznámkami okolia, ktoré nás bodali do zátylkov ako dávky elektrického napätia.

 

            Myslím, že je načase, aby som vám predstavil svojich priateľov. Tento stredne vysoký blondiak s kozou briadkou, ktorému jeho miesto v spoločnosti pred niekoľkými minútami lapidárne vysvetlil vyholený teplákovec, je Harula. Už ani neviem ako k tej prezývke prišiel, môžem však povedať, že je to nekonfliktný pohoďák, ktorý sa rád smeje a rozpráva.

            Vražedne sa tváriaci, zubami škrípajúci dvojmetrový obor, to je Henry. Jasné, že je malá pravdepodobnosť, aby sa Slovák volal týmto anglo-americkým menom, keď sa však naňho pozriete, na jeho pohľad, na jeho jazvy, inak ako Henry by ste mu nepovedali.

            V podrepe kvočiaci a do zeme hladiaci mladík sa volá Marek. Nemá prezývku. Okrem toho, že je nepodobné dvojvaječné dvojča Harulovi, je preňho typické, že mlčí. Marek dokáže hádzať do seba pohár brandy za pohárom, hľadieť do stola alebo navôkol, počúvať ostatných, no dve hodiny o ňom ani neviete. Potom sa vystrie, zahľadí na všetkých a otrávene precedí –

Život ten si nevyberá! A na ďalšie dve hodiny sa opäť stiahne.

            No a ja som Bali. Podľa mňa, to o mne stačí.

            Myslím, že dosť bolo diktatúry rozprávača v prvej osobe singuláru, prejdime hádam aj na dialóg v priamej reči. Nech postavy trocha ožijú….

            „Ja sa na to môžem vysrať, chlapi, ľudia sú dnes tak blbí. Ja som si zaplatil, tešil som sa na ten film, no ako je možné, že mi ho tá banda úplne znechutí a nik nezasiahne? Rozumiete?” to sa rýchlom návale slov rozčuľoval v tvári červený Harula.

            „Ja by som tomu vytretému blbcovi s holou hlavou na tvojom mieste takú vrazil, že prehltne svoje lícne kosti”, obrátil sa na Harulu Henry, šúchajúci si prstami ľavej ruky pravú päsť.

            „Čo do mňa vyrývaš! Keby som vyzeral ako Terminátor ako ty, tak potom sa môžem hrať na frajera a lámať kosti. Na tom debilovi by som si zlámal svoju ruku, ty múdry!”

            „Počúvaj”, to už Henry začal predvádzať svoje gesto oznamujúce nebezpečie, pravou rukou s vystretým ukazovákom rytmicky kýval smerom k Harulovi, „kamarát, tvoj problém je, že hneď myslíš na dôsledky. Ak chceš niečo znamenať, nesmieš sa chovať ako taká sračka a stiahnuť sa. Keď aj dostanem, ale udriem si prvý, možno raz ale poriadne! A rešpekt mi nikto nevezme. Chápeš?”

            „Tak čo si sa ma nezastal, keď si taký hrdina? Čo si tam čušal, keď ma ten tučniak     

odfajčil? Okrem toho, aj ten pred tebou, čo furt dopredu rozprával dej, sa ťa nezľakol, čo si mu nevrazil?” priostril ešte nervóznejší Harula.

            „Ja sa tam budem pred všetkými….”

            Situácia začala naberať nežiaduce a najmä zbytočné dimenzie, tak som zakročil a postavil sa medzi nich: „Chlapi, ide vám to na mozog? Pozrite ako sme skončili. Ako takí špinaví pankharti a vy si tu teraz musíte vykrikovať takéto nezmyselné hovädiny!!!”

            „Bali nestaraj sa, on ma nebude urážať, len pre to, že je o hlavu vyšší….”

            „Ale tu o to teraz nejde,” skočil som Harulovi do reči a zvýšil hlas: „chápeš, že nás všetkých poriadne zosmiešnili? Ako vidím chápeš. Chápeš, že nás strašne ponížili a celé mesto si z nás teraz bude robiť srandu? Aj to chápeš. Ale najhoršie je, páni, že nám znemožnili v pokoji si odsledovať film, na ktorého premiéru sme sa pripravovali pekne dlho! Oni ho znesvätili! Znesvätili kult! Znesvätili všetky myšlienky! Rozumiete? Vaše hádky sú popri tom nepodstatné!”

            Kvočiaci Marek stále mlčal. Po mojich slovách však aspoň zdvihol hlavu, pozrel sa na mňa a privrel oči.

            Harula sa otočil k mojej osobe celým telom a ironicky zavŕtal: „Veď ty si nás vytiahol sem na chodbu. Tak čo navrhuješ? Ideme vypadnúť, alebo niečo akože konať?

            „Ja by som povedal tak, aby sme sa vrútili do sály a dvoch troch hneď skraja poriadne skopali. Nech vidia, že nie sme sráči!” povedal Henry.

            Ja som zavrtel hlavou: „A čo by sme tým dosiahli? Dvaja traja by padli na zem a krik, ktorý by tam nastal, by už neutíchol. Prišli by policajti a úplne by bolo po filme.”

            „A? Tak potom čo?”

            Aby som situácii pridal na vážnosti, nechal som si niekoľkosekundovú pauzu. A potom ticho pokynul: „Sadnime si.”

            Keď sme sa zložili na zem do symbolického kruhu, každému z priateľov som venoval vážny pohľad, ktorý mohol naznačovať – pozor, tu sa nehrá so zápalkami. Potom som zalovil vo vrecku mojich širokých džínsov. Vybral som za hrsť kapsúl, ktoré som vysypal do stredu nášho oblého zoskupenia.

Ako Artuš diskutujúci so svojimi rytiermi okrúhleho stola som svojej družine začal vysvetľovať: „Páni sú dve možnosti, ktoré vám ponúkam. Cestou na vyriešenie nášho problému sú tieto pilulky. Modrá a červená. Jednoduchším spôsobom sa môže zdať modrá kapsula. Prehltnete ju, za chvíľu sa vaše nervy totálne upokoja a na všetko čo sa dnes stalo celkom zabudnete. A pred vami je celý zvyšok šťastného a pekného večera.

            Druhá, červená kapsula, možno neponúka také jednoduché a krásne riešenie. Možno po jej užití prejdete tým, o čom ste doposiaľ iba snívali. A pripomínam, čo všetci vieme, že sny nebývajú len pozitívne. Avšak červená pilulka vám pomôže vyriešiť celý problém. Dokonale spojí svety, o ktorých tvrdíme, že sú iba fikciou alebo témou pre sociológov, psychológov či filozofov. Dá vašim myšlienkam a túžbam telo. Pocity, ktoré skrývate v najhlbších pivniciach vlastnej fantázie sa vám stanú obľúbeným oblečením. Červená kapsula zbaví vašu myseľ akejkoľvek nemožnosti, akéhokoľvek obmedzenia.”

            Po významovej pauze som sa opýtal: „Takže?”

            Priatelia sa neisto obzerali jeden po druhom. Z ich mimiky bolo vidieť neistotu a možno aj obavu z neznáma, do ktorého môžu vhupnúť rovnými nohami.

            Vtedy zasiahol Marek. Doposiaľ mlčiaci a apatický, zaťal čeľuste, pokýval hlavou a rázne si odpľul medzi nohy: „Červenú! Nakopeme tým skurvysynom rite! Boh nám v tom pomáhaj!” Keď ukončil vetu, opäť si odpľul, schmatol červenú pilulu a šmaril ju do vlastných útrob.

            Na ďalšie váhanie neostal čas. Kamarátske puto zavelilo a v priebehu niekoľkých sekúnd zmizla z malej hromádky všetka červená farba.

            Po chvíli to začalo. Naše telá akoby sa prehnali neopísateľným trojrozmerným teleportom. Farebné vlákna, geometrické tvary a rôzne obrazce sa nám mihali pred očami. V nich sa prebleskovali tváre, vizualizácie a symboly všetkých možných postáv, prostredí a predmetov slávnych, menej slávnych, prepadnutých, kultových či zakázaných filmov. Cítil som sa ako na centrifúge, akurát ponúkané výjavy som vnímal jasne.

            Keď sme sa ocitli na rovných nohách, slnko pálilo a pod topánkami nám vŕzgal piesok. Kalifornia. Los Angeles.

            Zorientovať sa nám pomohol obrovský nápis na kopci, týčiacom sa nám pred očami. Hollywood.

            A tak sme sa chvíľu prechádzali. Kochali sme sa dôverne známymi miestami, ktoré sme patrične komentovali. A kamoši boli fakt presvedčený, že sú v Hollywoode. Spočiatku nebolo nikomu neprirodzené, že na jednej kope nachádzame také pľace ako O.K. koral, Wall Street, Madisom Square Garden, Moulin Rouge, vietnamský prales alebo Draculov transylvánsky hrad.

            Pochybnosti sa vynorili, až keď sme postupne stretávali rozbehnutý bondov Aston Martin, ktorý predbiehal Denisov Hooperov Harley Davidson, nad ktorým letel vrtuľník americkej výroby s Johnom Rambom v kokpite.

            Zbadali sme aj obrovský zaparkovaný Titanic, z ktorého čosi kričala kyprá rusovláska, a na ktorý práve zosadli dve rozjašené stíhačky amerického námorníctva, ktoré naháňala malá vesmírna loď odrážajúca svetlo Skywalkerovho meča.

            „Ale veď my nie sme v Hollywoode.”

            „Chlapi, čo je to, veď tu je všetko a všetci? Kam sme sa to, preboha, dostali?”

            „Ja neviem, ja asi chcem ísť naspäť. Nerozumiem. Nerozumiem tomu.”

            Podobné reakcie vychádzali z úst udiveným chalanom. Vedel som ich pochopiť. Keď som bol malý chlapec, zaspal som na jednej svadobnej hostine, rodičia ma v spánku preniesli do izby hotela, kde sa zábava konala. Keď som sa neskôr prebudil, bol som zdesený. V chlapčenskom mozgu mi napadli hádam všetky možné hororové, katastrofické či vojnové scenáre, ako som sa v malej izbičke, o ktorej som jakživ ani šajnu nemal, ocitol. Akurát, ten najprozaickejší a najjednoduchší variant moje malé vedomie obišlo. Asi z pochopiteľných dôvodov. Veď človek podvedome túži po nevysvetliteľných situáciách , po

ojedinelom dobrodružstve, po strachu ktorý mu umožní nakoniec zabaviť sa na happy ende. Môj happy end boli náhle roztvoriace sa dvere, v ktorých som aj cez slzy v očiach zbadal svojich rodičov, ktorých zavolal sused z vedľajšej izby. Zobudil sa na môj srdcervúci nárek.

            Symbol záchrany zo strany mojej rodiny, som chcel nahradiť mojim čoraz viac sa obávajúcim priateľom, ktorých poznámky boli stále ustráchanejšie. Akurát Marek kráčal mlčky a svoje obavy nedával na sebe poznať. Ak ich vôbec mal.

            A tak som spustil. O tom, že síce nie sme v takom Hollywoode, aký môže každý smrteľník spoznať na vlastné oči, ale v podstate v ňom sme, pretože sa momentálne nachádzame vo svete, ktorý akoby žil mimo toho nášho reálneho sveta, no zároveň je jeho súčasťou. Dnes už neoddeliteľnou súčasťou.

            Je možno vytvorený umelo, avšak už má svoju vlastnú schému, svoju matricu a na základe vlastnej vôle, ktorú mu už nemožno vziať sa vyvíja. Ako vesmír, ktorý sa neustále stláča a ktorý sa neustále rozpína. Pretože existuje nekonečné množstvo kombinácií a variácií, ako jednotlivé dáta v tomto svete preskupovať a meniť. Okrem toho sa neustále tvoria nové a nové dáta. Vtedy som im ukázal na práve okoloidúceho Agenta XXX, ktorý si na svojom vlnenom kožuchu niesol pripnutý padák a pod pazuchou snoubord. Pred takými troma rokmi o ňom ešte nik nechyroval. Dnes sa stáva pomaly kultom.

            „A kto tento svet vytvorili?” myslím, že sa to spýtal Henry.

            Odpovedal som, že ľudia. My všetci. Každý do jedného. Sú scenáristi, režiséri, majstri fikcie a symbolov, ktorý niečo vymodelujú. No ozajstný život do toho modelu vdýchneme až my, filmoví konzumenti. Každý kto pozrie nejaký film, každý kto o ňom počuje, každý, kto si zahrá počítačovú hru, vzniknutú na báze filmového príbehu, každý, kto si kúpi bábiku filmovej postavy, každý, kto do úst vloží žuvačku s obrázkom hrdinu…

            „A to sa tu zbiera len film? Prečo tu nestretnem, čo ja viem, Raskoľnikova, Yossariana alebo Jozefa Maka?” zaujímalo Harulu.

            Vysvetlil som, že existuje množstvo iných alternatívnych svetov a my sme práve v tom filmovom, pretože tu sa najviac môžeme cítiť doma. Aj keď pravda, v dnešnej dobe sa už nedá hovoriť o druhovej čistote týchto svetov. Takisto ako s našim svetom, sa aj tieto reality navzájom miešajú, preskupujú, ovplyvňujú. Raz to určite skončí tak, že všetky úrovne splynú v jednu a nastane večná a nekonečná realita.

            „Ale Yossariana tu môžeš stretnúť. Odvtedy ako Američania nakrútili Hlavu XXII sa tu spolu s Milom, Aarfym, Majorom Majorom a ďalšími potulujú.”

            „O. k. Už možno rozumieme, ale myslím, že stále nechápeme, prečo sme sa sem dostali. Aby sme si tu pozreli Matrix? Nerušene?” pýtal sa ďalej Harula.

            „Nie, to nie. Ako som vám povedal ešte na chodbe kina, prišli sme si riešiť náš problém. A tým nie je len nejaký film. Tým sú aj všetci tí bastardi, s ktorými sme si nevedeli dať rady. Tu je totižto možné všetko priatelia. V tejto realite sa splnia všetky vaše priania, sny, očakávania. Stačí len chcieť, veriť a konať. Toto je iluzórny svet, ktorý napriek tomu existuje. A v ilúzii, ale to predsa viete, neexistujú hranice. Ani materiálne, ani etické ani žiadne iné.” Už som sa začal pomaly cítiť ako docent na katedre filmovej vedy a veru mi na okamih napadlo, že by som niečo uverejnil aj v Kinoikone.

            Henry stál odhodlane, no predsa zamračene krútil hlavou: „Bali, je to všetko pekné, jasné, logické dokonca, ale povedz mi, prečo by sme ti mali veriť? Kde mám záruku, že to funguje tak ako vravíš? Okrem toho, kto si myslíš vlastne, že si? Robíš nám tu prednášku, hráš sa tu na nejakého vodcu, prečo ty tieto veci ovládaš, sú ti jasné a nám nie?”

            Nedôvera. To sa dalo čakať. A chápal som ho. Aj Harulu, ktorý sa k Henrymu pridal.

Iba Marek, samozrejme, všetko mlčky sledoval s rukami skríženými na prsiach. Teraz podišiel dva kroky dopredu.

            Kým ich však spravil, zatvoril som oči, v duchu vyslovil prianie, vystrel pravú ruku. Na okamih som sa za údivu mojich dvoch neveriacich Tomášov rozpadol na milióny malých molekúl, aby som v zlomku sekundy bol opäť zhmotnený. Už však nie ako Bali, ale v  čiernom kabáte zahalený, krátkovlasý, so zrakom obrneným v tmavých slnečných okuliaroch, bojovo naladený hrdina.

            Marek v okamihu mojej rematerializácie ukázal na mňa a pevným hlasom vykríkol: „Pretože je vyvolený! Chápete?! Je vyvolený!”

            Suverénne, ako sa na kultového hrdinu patrí, som sa na svojich priateľov usmial.

            „Bali?” opýtal sa neveriacky Harula, nepoznajúc moju zmenenú tvár.

            „Teraz ma volaj Neo,” povedal som spôsobom, pri ktorom by zmrzlo hádam celé kino.

            „Ale, doriti, ako si to…”

            „Veď som vám to vysvetlil…. Stačí niečo si priať a uveriť tomu.”

            „Aj ja? To akože môžem byť hocikto?”

            „Áno, to akože môžeš byť hocikto.”

            „Aj kólia Lassie?”

            „Aj kólia Lassie.”

            „Doriti, chlapi! Tak poďme na to! Dík, Bali!”

            „Hovorím, volaj ma Neo.” odpovedal som a to sa už Harula rozpadal a znova skladal. Zrazu pred nami stál Danny Zucco z Pomády. Vygelované vlnité tmavé vlasy si hrebeňom ešte zdokonalil, natiahol si svoju fičúrsku koženú bundu a nápadne rytmickou chôdzou nám všetkým oznamoval:

            „Chcem, tancovať, chcem spievať! Celý život chcem žiť v jednom tanci! Tak kde si bejby, príď ku mne, poriadne to dnes v noci roztočíme. Čo páni? Čo civiete? Nepridáte sa? Zoženieme babenky a dnes večer bude priadna párty! Čo poviete?!

            Zjavne sa v úlohe ohybného zvodcu našiel. To už miesto Henryho predo mnou stál uhladený chlap v modro-červeno-žltej kombinéze s dlhým lesklým plášťom, ktorého hruď zdobilo veľké písmeno S.

            „Cítim nejaký problém. Treba tu niekoho zachrániť? Nemá o pár sekúnd vybuchnúť nejaká bomba? Alebo sa snáď zrúti obrovská priehrada. A Lois, Lois ste nevideli? Určite ju uniesol ten zákerný Lex Lutor, musím ju ísť vyslobodiť!” dostal záchvat filantropie hrdina, ktorý bol ešte pred chvíľou ozrutným Henrym.

            Musel som zasiahnuť: „Chlapi! Zošaleli ste? Ja viem, že každý máme iné sny a predstavy o dokonalosti, ale prečo sme sem prišli?! Na výlet nie! Ide o poriadok a pomstu, čo? A tie chcete dosiahnuť ako tancujúci puberťák či sentimentálny hybrid?”

            Henry sa nedal: „Superman nie je sentimentálny hybrid. Je to ozajstný hrdina s nadprirodzenými schopnosťami, ktorý vyriešil už stovky prípadov a zachránil tisíce nevinných životov! Čo máš proti, ty skáblovanec?”

            „Henry, nech je Superman hrdina, o. k., to beriem, ale videl si ho už priamo potrestať zlo tak ako to cítiš ty sám? Videl si ho zrealizovať zákon oka za oko? Videl si, že by po ňom niekedy tiekla krv? Nevidel. Tak ako mu môžeš veriť! Chlapi, poslúchnite ma, my musíme vytvoriť partiu hrdinov z kategórie správnych chlapov, ktorým nie je nič problém a ktorí idú za svojim cieľom bez akýchkoľvek otáznikov a cez všetko, no zároveň rozlišujú základné kategórie dobra a zla. Aj keď ich chápanie dobra sa nemusí javiť dobrom pre všetky ostatné kategórie postáv. Chápete?”

            Za chrbtom som začul chracheľ. Marek sa opäť ozval. Keď vypustil všetky pozbierané sliny, precedil pomedzi vlhké zuby: „Leon.”

            Za niekoľko sekúnd stál pred nami vysoký, nakrátko ostrihaný chlapík s francúzsky zahnutým veľkým nosom. Dlhý čierny kabát, pod ním iba biele tielko a tesilové nohavice na traky. V pravej ruke držal starý drevený kufor, v ľavej pohár naplnený mliekom.

            „Jasné,” povedal Harula – Danny Zucco a zmizol. Miesto neho sa objavil v čiernom obleku a s tenkou čiernou kravatou na bielej košeli odetý černoch s kučeravou hrivou a mastnou pleťou. V ruke zvieral ťažkú pochrómovanú 45 Automatic.

            „Jules, prvotriedny černošský zabijak z Tarantinovho Pulp Fiction,” predstavil som ho, akoby ho nikto nepoznal. Černoch iba prikývol a pripomenul, že to nebol on, kto vyhodil Antwana  Rockamora, zvaného Tony Rocky Horror, zo štvrtého poschodia, lebo jeho bossovej žene, žene Marselusa Wallacea, si dovolil masírovať nohy.

            To už pred nami stál aj nový Henry. Na vyblýskanom choperi sedelo asi stopäťdesiat kíl živej váhy oblečenej v lesklej koži. Ježkovský strih na hlave, slnečné okuliare na očiach, šrámy na tvári a brokovnica opretá o plece nás nenechali na pochybách.

            „Terminátor!” vykríkli sme súčasne. Teda bez Leona, ktorý pokojne pil svoje obľúbené mlieko a venoval sa izbovej rastline, ktorú v črepníku držal pod pazuchou.

            „Hej, Terminátor,” odpovedal obor, „ale Terminátor z dvojky, z Judgment Day. Kladný hrdina! Ten čo zabíja, ale pre správnu vec!” a vzápätí natiahol rýchlym pohybom ľavej ruky nábojnicu do hlavne ničivej brokovnice.

            Na ústach mi vystúpil spokojný úsmev: „Výborne páni, myslím, že teraz sme ideálna zostava na úlohu, ktorá stojí pred nami.”

            Zomkli sme sa do symbolického kruhu a ja som pokračoval: „Plán je jednoduchý. Vrazíme do toho prekliateho kina a všetkým tým replikantom, ktorí si nevážia elementárne hodnoty a pravidlá, ukážeme názorne tvrdú ruku spravodlivosti.”

            „Áno, Neo, rozbijeme tých negrov na franforce! Do každého vystrieľam najmenej jeden zásobník, aby ich skurvený negerský mozog pochopil, že existujú aj vyššie cnosti ako sú ich nenažraté čierne bachory!” navršoval emócie kučeravý Jules.

            „Zlámeme im všetky kosti a spálime ich na popol! Budú preklínať deň, kedy ľudstvo len o vlások uniklo atómovej katastrofe a mohli tak zomrieť rýchlejšou a jednoduchšou smrťou ako dnes!” pridal sa mraziaco vyzerajúci Terminátor.

            Leon odhodil prázdny pohár od mlieka a rukou pokynul: „Poďme na vec.”

            Hlavu som vyvrátil dozadu, zrak uprel do vzdialených výšin a zreval: „Zbrane!”

            Okolo nás prehrmeli nekonečné rady políc a regálov, plných najšpičkovejšej ľahkej i ťažkej vojenskej techniky.

            „Viac zbraní!” reval som ďalej.

            Scénu zaplnilo ešte viac preplnených komplexov. Každý si začal vyberať to čo mu bolo najmilšie. Ja som si, okrem štyroch plnoautomatických devín, zavesil na plecia aj remene s dvoma krátkymi ľahkými samopalmi od nemeckého výrobcu Heckler & Koch, 9 milimetrovej ráže, schopné plného alebo poloautomatického dávkovania. Aby som nič neponechal náhode, okrem útočnej pušky britskej výroby L85A1 s laserovým zameriavačom som na seba upevnil aj zlatý klinec arzenálu. Cez moje slnečné okuliare mi totiž zrak spočinul na strieborne sa lesknúcom japonskom samurajskom meči. Najprv som s ním pôžitkársky vykonal pár rituálnych pohybov, a potom som ho s úctou zasunul do pošvy na svojom chrbte.

            Terminátor sa vzrušene prehrabával v americkej armádnej výzbroji. Vyžíval sa v dokonalosti M4 schopnej dávkovať 90 rán za minútu až do 500 metrovej vzdialenosti a vystreľovať granáty z prídavného granátometu až do štyridsiatich metrov. Po M4 si na seba navešal množstvo náloží a na nohavice pripol obrovské puzdro s hrozitánsky vyzerajúcim a chladným loveckým nožom.

            Jules len krútil hlavou, nadával zbraniam do čiernych skurvených negrov a so slovami, že takýmto hovnám nebude nikdy veriť, si iba nadžgal vrecká plnými zásobníkmi určenými pre jeho automatickú štyridsaťpäťku.

            Poloretardovaný Francúz Leon ostal verný svojej, z francúzskeho ľahkého priemyslu pochádzajúcej výzbroji, ktorú prenášal vo veľkom drevenom kufri a na vlastnoručne vyrobených trakoch, spočívajúcich pod starým zimníkom. Pokiaľ sa ostatní zbrojili, radšej si otvoril nový tetrapak s mliekom.

              Keď sme sa už všetci cítili dostatočne silní a zásobení, Terminátor ma vyzval, aby som ako vyvolený rozdal ostatným pokyny.

            „Páni, ešte raz. Tu nie je čo riešiť. Keď sa prenesieme do kina, využijeme moment prekvapenia. Použijúc naše zbrane a schopnosti, nastolíme v kine poriadok a filmu Matrix Reloaded opäť vrátime vážnosť, ktorá mu právom patrí. A na svoje schopnosti nezabúdajte. Pretože vďaka nim ste o krok vpredu pred tými nemysliacimi štatistami. Ako som povedal, stačí len chcieť a veriť.”

            Z kabátu som vytiahol starú zodratú lyžicu.

            „Čo vidíte? Asi lyžicu, však? Tak základ je uvedomiť si jedno. Že nie je žiadna lyžica. A keďže nie je žiadna lyžica, tak tá lyžica vlastne existuje….”

            „Kurva neger!” skočil mi do reči nahnevaný Jules, „choď sa vysrať aj s takýmito rečami! Je lyžica, nie je lyžica. Naser si! A čo vidlička? A nožík? Kurva a žltí šikmáči žerú paličkami, aj ty keď si donáškou objednáš čínu môžeš ju jesť paličkami. A big mac dokoca rukami. Jebem ťa s lyžicou! Nepotrebujeme, aby si nám tu vymýval naše zašťaté čierne mozgy nejakými sfetovanými rečami. Ja sa ponáhľam, zajtra ráno mám v L.A. nejakú prácičku s kamošom, čo sa akurát vrátil po dvoch rokoch z Amsterdamu a nemám fakt kurva čas na tieto vizionárske bľaboty. Ideme zabíjať či sa zasierať?”

            Leon akurát odhodil tetrapak, po druhom litri chladeného mlieka si polohlasom odgrgol a precedil: „Ideme zabíjať…”

            Ocitli sme sa na rovnakom mieste, z ktorého sme pred časom vyparili. Na chodbe malomestského kina sa za tú chvíľu nič nezmenilo. Akurát štyri kapsule modrej farby, ktoré sme tam nechali pohodené, kamsi zmizli. A štyria šťastlivci, ktorí na ne náhodou naďabili sa už určite opájajú blaženým zabudnutím a eufóriou z alkoholu.

            „Pripravení?” opýtal som sa kamošov.

            Odpovedali mi kývnutím hlavy. Svoje zbrane sme pevne zovreli v rukách. Rozhodne sa nadýchli. Čeľuste pevne stiahli.

            Dvere do kinosály, v ktorej sa stále premietal film, sa prudko rozrazili. Všetky pohľady, ktoré sa v sekunde obrátili na to miesto mohli v prítmí identifikovať štyri siluety postáv. Tie vyzerali nebezpečne.

            V sále sa zvýšil obsah šumu a mrmlania. V momente nebolo hádam jedného návštevníka, ktorý by sa aspoň okrajovo venoval dianiu na plátne.

            Pre umocnenie a lepší pôžitok zo scény, ktorá práve prichádza, by som každému čitateľovi odporúčal, aby si do pozadia, no vo vyššej hladine zvuku, pustil adekvátnu hudbu. Vhodný by mohol byť napríklad soudtrack k filmu Matrix. Ale neublížite si, ak sa vám do mozgu cez sluchové receptory bude pri čítaní dostávať čistý Rage Against The Machine, Metalica, Korn, Marilyn Manson alebo Prodigy.

            Po chvíli, ktorú sme, stojaci vo dverách, využili ako intro pre preplnenú kinosálu, som sa prudkými a rýchlymi krokmi dostal na veľké javisko, na konci ktorého bolo pripevnené premietacie plátno. S dávkou pátosu som prítomným predniesol: „Vitajte v pekle, priatelia!”

            Zožal som jednak ojedinelý piskot, jednak ojedinelý smiech a jednak výkriky typu: „Vypadni, ty úchyl!” „Jebe ti?” „Čo si sfajčený?” „Skopte ho odtiaľ niekto!”

            Dlho som nečakal. Pravou rukou som smerom k zemi urobil rázne gesto. Podlaha podomnou sa rozvlnila akoby bola z kvapaliny a ja som elegantne vyletel až k vysokému stropu priestrannej kinosály. Chvíľu som si zakrúžil nad hlavami prekvapeného a nechápajúceho davu, aby som zoskočil medzi sedadlá do radu kdesi v strede sály a prvého človeka, na ktorého som upriamil zrak, som tvrdým úderom poslal do kómy.

            To bol povel aj pre ostatných členov nášho komanda. Akcia sa začala. Kinosálu sme si rozdelili na približne rovnaké rajóny, v ktorých sme začali robiť poriadok.

Leon s vážnou tvárou a rozpaženými rukami pripomínajúci Krista, chrlil zo svojich búchačiek ranu za ranou. Tie sa zabárali do panikou nabíjajúcich sa tiel, z ktorých vytryskovali červené gejzíry. Aby dosiahol dostatočného kvantitatívneho ale aj esteticky vyváženého filmového výrazu, začal sa krútiť okolo vlastnej osi. Záblesky z jeho hlavní, v pohybe vlniace sa krídla dlhého kabátu a presvedčivá mimika tváre, poskytovali okrem smrtiaceho efektu aj vzrušujúci zážitok pre milovníka akčných filmových scén.

  Terminátor bez mihnutia brvou vystrieľal do zadných radov kinosály aspoň päť zásobníkov svojej úžasnej M4. Aby prítomným umocnil pocit vážnosti situácie, pridal aj niekoľko granátov. Tie sa postarali o to, aby sa rôzne časti ľudských tiel naučili pohybovať aj samostatne.

Jules s ohromným krikom a nadávkami prekračoval sedadlá so živými alebo mŕtvymi divákmi, ktorých na druhý svet posielala jeho nekompromisná štyridsaťpäťka, vyrobená koncernom Springfield Armory. Popri rasovo orientovaných vulgarizmoch si pôžitkársky pospevoval aj starú odrhovačku od Dusty Springfield.

Samozrejme, že keď sme sa rozštartovali, pudové správanie davu nenechalo na seba dlho čakať. Väčšina zúfalcov volila možnosť rýchleho úniku. Ten som však znemožnil prudkým pohľadom na všetky štyri východy, ktorý bezpečne uzamkol únikové dvere.

Niektorí sa pokúšali klásť odpor. Spočiatku som si ich vychutnával kung-fu zostavami, ktoré som ovládal nadľudsky. Padali ako hnilé ovocie. Ani som sa nemusel veľmi rozohňovať. Napadlo mi, že dnešní ľudia nie sú na život pripravení.

Z času na čas som preletel aj na iné miesto, aby niektorí záporní hrdinovia nemali pocit, že ich zanedbávam. Keď sa mi lámanie rúk a nôh, rozbíjanie hláv či trieštenie väzov zunovali, odistil som malé Hackler & Kochy a začal dávkovať. To vám bola mastenica. Akoby ste strieľali do vankúšov a perín. Akurát, že vzduchom sa nevírilo perie ale iná hmota.

Z výšky mojich rúk na zem dopadali a odrážali sa desiatky a desiatky nábojníc.

Morpheus na filmovom plátne práve bravúrne zvládol naháňačku s párom medúzovitých dvojičiek, aby už zachvíľu, za pomoci kapitánky Niobe, opäť stál na návese kamiónu a ochraňoval Výrobcu kľúčov. Hrdinsky zápasil s nezničiteľným agentom a bojová scéna vyzerala ako klenot dielne počítačových animátorov.

Leon akurát podrezal hrdlo jednému dotieravcovi, ktorý sa mu v záchvate nepochopiteľného hrdinstva zavesil okolo krku. Spod kabáta vytiahol ďalší pár revolverov, aby ich obsah bez nároku na honorár rozdával všade navôkol. Pri boji vysmädol, a tak sa už tešil, ako si nakoniec uhne z krabice chladeného mlieka.

„Asta la vista, bejby,” s tvrdým rakúskym prízvukom zašomral Terminátor predtým, ako z hlavne jeho deviny, štandardnej osobnej zbrane Armády Spojených štátov amerických, označovanej aj M9, vyšľahol výstrel. Hlava, ktorej bol určený, teda jej úlomky, kúsky mozgu ako aj nepohryzených arašidov z úst, sa rozpľaštili na sklo pomyselného objektívu kamery.

Jules si pomaly ale isto kliesnil cestu k zameranému objektu. Ním bol v teplákoch oblečený holohlavec so zaveseným mobilom na krku. Nepríčetne pozeral na telo rozstrieľanej pipky, ktorú ešte pred chvíľou držal minimálne okolo krku. Jules naňho hneď vybehol: „Tak tu si ty hlava hovien! Teraz spoznáš, čo je to pôžitok z lietania, neger!”

Holohlavý frajer sa vzpriamil: „Kto ti je neger, ty neger?!”

„Ty si neger, zasratý potrt!” a Jules ukázal na protivníka hlavňou svojej pochrómovanej búchačky.

„Kurva, ako môžem byť neger, keď som biely? Vidíš?” a ukazoval na niektoré časti svojho tela, „ruky, ksicht, pokožka, nos, vidíš tú farbu, vidíš tie tvary? Tak doriti, ako môžem byť neger, keď neger si tu ty?”

„Čo ťa jebe? Keď ti hovorím neger, hovorím ti to preto, že si neger, a keď si raz neger, tak je jedno, či si biely, čierny, žltý, oranžový, či tvoj zasratý foter bol Mandela a či tvoja mater jebala Elvisa alebo Bruca Leeho, jednoducho si neger a ako neger aj zdochneš! Je ti to jasné, neger?”

Holohlavému bielemu negrovi to nielenže nebolo jasné ale ho to k smrti vytáčalo, no  držal sa stranou, lebo mal rešpekt pred namierenou .45 Automatic. Preto len pomaly odpovedal: „Nie je mi to jasné! A nikdy nebude! Lebo ja o rasovej čistote viem svoje!”

„Kurva neger! Už ma serieš!” unavene povedal Jules a holohlavému prestrelil tepláky aj s kolenami. Ten klesol na zem a bolestivo vrieskal a nadával.

Jules ho začal obkračovať a mentorským spôsobom sa vyžívať v situácii, ktorú ovládal: „Čítal si niekedy Bibliu? Ja hej. Zapamätal som si z nej pasáž, ktorá sa na túto situáciu mimoriadne hodí.”

Keby ste v detaile videli jeho mastnú fúzatú tvár, zdalo by sa vám, že sa mu začali zväčšovať bokombrady a ježiť mohutná kučeravá hriva, ako by ho sväté písmo dostávalo do extázy: „Cesta zo všetkých strán spravodlivého lemovaná je nespravodlivosťou, sebectvom    

a tyraniou zloby. Požehnaný buď ten, kto v mene lásky a dobrej vôle vyvedie slabých z údolia temnoty. Lebo ten je skutočným pastierom a spasiteľom zblúdených detí. A ja zrazím k zemi mocným trestom a divokým hnevom všetkých, ktorí sa pokúsia obrátiť a zničiť mojich bratov. Keď uvalím svoju pomstu na teba, spoznáš, že meno moje je Boh.”

            A s posledným slovom vyprázdnil do stonajúceho chlapa celý zásobník svojej búchačky.

            Neo na filmovom plátne priletel ako superman rýchlosťou zvuku, aby v poslednej chvíli zachránil padajúcich Morphea a Výrobcu kľúčov, ktorých by okamžite obrovské kamióny premenili na hmotu pripomínajúcu pyré. Potom nasledovala scéna, pri ktorej si divák mohol konečne vydýchnuť a uľaviť si, pretože nikomu z hlavných hrdinov sa nič nestalo.

            Ani v našom socialistickom kine sa nikomu z hrdinov zatiaľ nič nestalo. Vlastne ani nemohlo. Nenašiel sa tu nik, kto by vedel vynaložiť adekvátny odpor.

            Ani dvojica policajtov, nápadne mi pripomínajúca replikovaných agentov Smithov, ktorá vytiahla svoje, k telu takmer prirastené čézety, zvlášť nezabodovala. Podcenila totiž moju schopnosť uhýnať sa guľkám. Pri divých pohyboch, nápadne sa ponášajúcich na spomalený break dance, ktoré som pre efekt a estetický zážitok útočníkov vytvoril takzvanou technológiou Bullet time, som polišov ešte nechal vymeniť zásobníky. Ďalší zhluk projektilov  som však zastavil vztýčenou dlaňou. Predstavte si tie dva zhrozené ksichty v detailnom zábere. Vidíte to čo ja?

            Potom si obaja ochrancovia zákona, ktorý mali hádam aj uši špinavé od čokoládových müsli, vychutnali pravú a kvalitnú oceľ rýchleho samurajského meča, ktorý z nich narobil populárne suši.

            Napätie v kinosále pomaly utíchalo. Terminátor chrlil posledné útočné granáty. Leon pomaly vyprázdňoval zvyšky zásob zo svojho dreveného kufra. Jules len recitoval a rozdával presné rany z milosti.

            Nastalo ticho, aké je možné sledovať v celovečerných filmoch po fatálnej bitke vo Vietname. Nad desiatkami tiel sa vznášal smútočný opar, ktorý vyvolali detonácie Terminátorových granátov. Pach síry sa miešal s pachom krvi a ľudskými exkrementami.

            Keď sme sa uistili, že nie je už na kom vykonávať akt spravodlivej pomsty, zišli sme sa pohromade a krátkym kývnutím si dali na známosť, že sme v pohode.

            V tom sa zvonka sály otvoril jeden z vchodov. V ňom sa zjavila stará žena v zástere s pokazenou trvalou na hlave.

            Jules znechutene zavrtel hlavou a zašomral: „Kurva, ešte jedna!” A vybral sa rázne ku vchodu, jednou rukou zvierajúc automatickú štyridsaťpäťku, druhou ju nabíjajúc.

            „Jules stoj!” zakričal som naňho, načo sa otočil a s tým typicky nesúhlasným výrazom mi odvetil: „Čo zas doriti?”

            „Ju musíš nechať ísť!”

            „Čo kurva? Ísť? A prečo asi? Ešte mi povedz, že je to veštica a odbachnem hádam aj toho negra, čo vo mne drieme!”

            „Či je veštica neviem, ale viem, že ju musíš nechať ísť. Ona s týmto tu nemá nič spoločné. Žena, choď!” pokynul som, sivovlasej príslušníčke zostarnutého nežného pohlavia, ktorá sa až teraz prebrala z paralýzy, ktorú jej privodil pohľad na torzo bývalej kinosály aj s biologickým materiálom, ktorý sa tu rozkladal.

            Bola to vrátnička tunajšieho kina, ktorú v službe zobudil obrovský krik, dunivé výbuchy a prenikavá streľba. Mysliac si, že opitý premietač to zase prehnal s úrovňou hlasitosti surroundom vybavenej sály, šla najprv na vlastné uši skontrolovať domnelý problém, kým pôjde zvoziť alkoholika v kabíne. No pohľad na realitu ju prikoval do zeme.

            Keď panicky zmizla, Jules sa na mňa oboril: „Počúvaj brácho, ja ti fakt nerozumiem! Keď všetkých tak všetkých! Tak prečo nie tú pojebanú ženskú?!”

            „Vravím, že s tým nemá nič spoločné. Už len preto ako vyzerá. Je to stará, bezbranná dôchodkyňa, neschopná adekvátnej obrany.”

            „A títo tu, jej schopní akože boli, hej?”

„Tak sa pozri okolo seba…” a použil som pokojné no teatrálne gesto.

            „A kúúúrva!” vyjachtal prekvapený Jules, ktorému sa jeho pleť ešte viac zamastila a na obrovských bokombradách objavili drobné svetielkujúce kvapôčky.

            Aj Terminátor s Leonom si všimli to isté.

V sále ležalo niekoľko sto mŕtvol. To im bolo jasné. Ale ako vyzerali! Až teraz si všetci všimli, že dostrieľané zmasakrované telá sú zmesou vietnamských, ruských a irackých vojakov, potetovaných svalnatých goríl, bankových lupičov s vrkočom na hlave, šikmookých členov yakuzy, hispánsky zaváňajúcich príslušníkov drogových kartelov, holohlavých alebo v šiltovkami ozdobených černochov, prepitých indiánov, mafiánsky pôsobiacich policajtov. Žien bolo ako šafranu. A keď, nápadne pripomínali sfetované prostitútky, ktoré by za skladačku podrezali vlastnú mater alebo padlé čierne vdovy.

            „Už rozumieš, Jules?” opýtal som sa vážne.

            Chvíľu bol bez slova, čo využil Terminátor a povedal: „Je to tou tmou, že som si nevšimol, že zabíjam týchto?”

            „Páni,” začal som vysvetľovať:„existujú pravidlá, ktoré v konečnom dôsledku musia byť naplnené. Kto sme? Sme hrdinovia, s ktorými sa každý musí stotožniť. Sme štvorica správnych chlapov. Môžu správni chlapi zabíjať vzorku väčšiny, ktorá sa v očiach väčšiny zvlášť neprevinila? Nemôžu.

            „Takže sa zmenili kvôli nám. Kvôli konečnému výsledku a efektu. Kvôli posolstvu, kvôli filozofii, kvôli pravidlám…” rytmicky chrlil Terminátor, ani čoby to reprodukoval z nejakej virtuálnej matrice.

            „Neviem… Pozrite. Ja nie som Boh. Ja nie som všemocný tvorca. Som iba vyvolený. Preto vám viem povedať len toto,” a vybral som starú zodratú lyžicu a chcel začať prednášať, „vidíte lyžicu. Treba si však uvedomiť, že lyžica nie je, a pretože nie je…”

            Nedokončil som, lebo mi do toho skočil oživený Jules: „Už som ti povedal, že ma hovno zaujíma tvoj príbor. Aj keby si k nemu priložil ešus! Je mi to jedno, rozumieš jedno! Seriem na všetko! Nech je ako je, mňa to nemá prečo zaujímať, ja som poondiaty čierny zabijak, pochádzajúci z Inglewoodu. Pre mňa je dôležité, že som, že bol Martin Luther King a že Boh ma má rád. Ostatné sú pičoviny!” A nahnevaný chcel odísť.

            Rozbitiu partie správnych tvrdých chlapíkov však zabránil Leon, ktorý v jednej ruke zvieral poloplný tetrapak mlieka a v druhej kvetináč s izbovou rastlinou.

            „Ticho. Treba zavŕšiť dielo. Treba ukončiť film. Príbeh musí niesť posolstvo. Posaďme sa. A konečne pozerajme,” a rázne usadol do rozstrieľanej sedačky.

Jeho príklad sme nasledovali všetci. Aj Jules zvesil svoju nepokojnú brčkavú hlavu a odovzdane si sadol. Ostali sme ticho, lebo na plátne sa už objavil nápis zložený z drobných zelených číslic a japonských znakov, ktorý sme prečítali ako Matrix Reloaded.

 

           

 

 

 

This film is based on the partially true story.

 

cast:

 

Bali: Martin Baláž

 

Harula: Martin Šouc

 

Marek : Marek Šouc

 

Henry: Miro Herda

 

Neo: Neo

 

Jules: Jules

 

Leon: Leon

 

Terminator: Terminator

 

 

produced, written and directed by

Martin Baláž

 

thanx 2 my matez and friendz

and 2 all film makerz

whose fuckin’ moviez I gotta S everyday

 

respect 2:

Martin Ciel

Zuzana Gindl-Tatárová

Pavol Rankov

J. Baudrillard

P. Davidson

M. McLuhan

P. Lévy

 

All right reserved

©

              2003

Balifucktion film production GmbH / Balaz Pictures Ltd.

 

                         

           

           

 

 

Martinka Malčeková

 

To môže byť len Boh

 

 

 

     Tiché pohľady, vášeň bozkov, silné objatia burcujúce neodmysliteľnú túžbu, ktorá zaplavila celú miestnosť. Oči krásnej ženy, zvodné krivky jej tela a oddanosť… Tak veľmi tu cítiť lásku.

„Milujem Ťa,” šepkal jej do ucha roztúžene. „Nikdy Ťa nesmiem stratiť, Mária.”

 

     Do izby na prvom poschodí starého ošúchaného domu sa vkrádali prvé lúče nového teplého dňa. Dvaja ľudia v objatí vášne a túžby sa túlili k sebe. Bolo im dobre. Tak veľmi dobre, až neopísateľne. Pod oknami sa pomaly, veľmi pomaličky, zobúdzal bežný život ľudí bývajúcich v meste. Všetko bolo tak ako vždy.

,Teraz mi dá bozk a odíde s tým, že ma miluje a bude na mňa myslieť,´ pomyslela si Mária, keď jeho sladké bozky spaľovali jej telo. Zavrela oči.

Nechala sa unášať snívaním toho krásne nekonečného sna.

 

Tak ako sa jej zdalo toto ráno príjemné, rovnako opakujúce sa, zrazu sa všetko zmenilo. Začula rýchle kroky na drevených schodoch domu, krik davu, pohoršenia a nadávok so zväčšujúcou sa intenzitou až za dvere miestnosti ich tajnej skrýše. Pod obrovským tlakom sa rozleteli dvere izby a vovalila sa láva afektovaných ľudí, mužov i žien, ba dokonca aj detí.

Mala pocit, že sa jej len prisnil nejaký zlý sen, ale pod návalom kriku, nadávok a neprítomných pohľadov si uvedomila fakt, že je zle.

Prudko sa pozrela vedľa seba, na miesto, kde ležal jej najdrahší, a zistila, že miesto, to teplé miesto vedľa nej, zíva prázdnotou. V pomykove zasiahnutá tŕňom zrady si uvedomila, že on – jej láska, stojí v čele toho horúceho ľudského pekla, ale bez slov tých sladkých, príjemných. Len reve ako zbesilá zver.

„ Ty fľandra…to ona ma zviedla, úbožiaka. Ja som bol len nástrojom v rukách tejto bosorky. Počarila mi!” kričal, no lámal sa mu hlas.

„ Nie, nie…,” takmer nečujne opakovala. V jej tele sa bili strach, úzkosť, zrada, odsúdenie, smrť.

 

Posteľnú prikrývku si pritiahla k ústam  a jej oči zaliali slzy potupy. Pocítila, ako na jej krehkom tele naskakuje husia koža. Tento krát mala naozaj strach. V tom šialenstve vybehla z davu čiasi žena. Podľa oblečenia usudzovala, že je naozaj bohatá. Vybičovaná emóciami sa vrhla priamo na posteľ, ktorá sa stala javiskom celého tohto šialeného divadla. Z oči jej šľahali plamene nenávisti, opovrhnutia a skazy.

„ Ty štetka…,” vykríkla. Rukou ju zdrapla za vlasy. Trhavými pohybmi jej kmásala tie nádherne ebenové, kučeravé vlasy, obdivované zo všetkých strán. Pľula horké sliny blenu, bila ju po tvári, kým páľavu bolesti neuhasili prúdy úprimných a zúfalých sĺz. Už tušila, že je to manželka muža, s ktorým sa nechala strhnúť prúdom fyzickej lásky. Nikdy jej však nepovedal, že je ženatý.

„ Ó Bože!” vykríkla, no jej hlas sa stratil v davovej psychóze vrieskajúcich ľudí.

„ Berte ju!” skríkol ktosi.

„ Zabiť!” neprítomne revali.

 

 Naľahko oblečenú ženu vyvliekli z postele prudkým pohybom. Roztrasená niekoľko krát padla tupo na zem. Nedbali o ňu. Už  nebola človek, bola len kus veci, ktorý si prehadzujúc z ruky do ruky podávali všetci.

Nestíhala si  uvedomovať ten rýchly spád momentov, všetky situácie. V hlave jej hučalo, pery mala dohryzené do krvi, špinavá od hriechov už nemala ani kúsok odvahy, pozrieť sa vôkol seba. Vôbec ju nezaujímal svet, ba ani ona sama.

Deň sa prebúdzal do nádherného rána, no ona vydaná do nemilosti ľudí, šľahaná  údermi, častými pádmi dobitá, uvedomujúc si ťažké mračno skazy visiace nad jej hlavou, stanúce sa predzvesťou záhuby, absolútnej deštrukcie jej bytia, vedela, že smrť je blízko.

 

 

+++

 

     Pred chrámom bolo ako obyčajne, trhovníci, predavači rozbaľovali stánky, pripravovali tovar a v priateľskom rozhovore rečnili o nových klebetách. Ľudia sa pomaly schádzali na pobožnosť, ktorou denne chválili Hospodina.

Ježiš spolu so svojimi učeníkmi rovnako ako ostatní prišiel do chrámu vzdať chválu svojmu otcovi.

„ Tam je, rýchlo za ním,” ozval sa hlas farizeja vychádzajúci spoza rohu ulice. Ježiš zastavil a otočil sa. Jeho pohľad bol priamy, jasný, ale nič nehovoriaci. Učeníci si medzi sebou začali čosi nezrozumiteľné šepkať.

„ Ježiš, Ježiš, počkaj!” spoza toho istého rohu ulice sa vyvalila obrovská riava akýchsi zúfalcov, ktorí pred sebou čosi vliekli. Zmraštil čelo a pritvoril oči, aby lepšie videl, čo si to tam medzi sebou pohadzujú. Ranné lúče slnka mu prudko zasvietili do očí a tak si ich bruškami palca a ukazováka pretrel. Bola to žena. Už ju kdesi videl. Vo víre prachu, kriku, obrovskej zloby zastali pred ním. Bezvládne, unavené, dobité telo ženy hodili na zem.

„ Fľandra, zviedla mi muža!” kričala nejaká žena.

„ Zabiť! Ukameňovať ju!” reval dav.

Ježiš zdvihol ruku.

Nastalo ticho.

„ Dobre teda, po jednom, hovorte…,” odvetil pokojným, hlbokým hlasom.

„Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pre cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?” ozval sa jeden z farizejov, ktorého jasným úmyslom bolo pokúšať ho, aby ho mohli obžalovať.

 Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Všetci ho pozorovali. Ale on neprestával, písal prstom slová, význam ktorých chápal len on sám. Zrazu prestal a pozrel sa na ženu ležiacu v prachu svojej špiny, v hriechu odsúdenia. Ich oči sa stretli. Videl, že jej srdce je plné hlbokej lásky, vedel, že nie je jediná vinná, že tento hriech musia spáchať dvaja a slobodne.

Mária sa pri jeho pohľade cítila úplne maličká, úbohá. Jej srdce búšilo čoraz silnejšie. Vedela, že jej život je v jeho rukách. On je sudcom, katom i záchrancom. Verila mu, i keď ho videla azda prvýkrát. Hlboko v jej vnútri sa pohli ľady a neskutočne všetko ľutovala. Prečo tohto človeka nespoznala skôr? Jej život by bol určite iný. Uvedomujúc si pocity, prežívajúce ráno v objatí muža, ktorého milovala, stáli paradoxne ďaleko v porovnaní s momentálnymi. Proti nim boli prázdne, plytké a úbohé. Oči jej zaliali ťažké prúdy sĺz ľútosti, prosiace o odpustenie, o milosť.

 

 

V dave sa zjavne stupňovala nespokojnosť.

„Tak ako Ježiš? Čo to hovoríš?” dobiedzal s pokryteckým úškrnom na tvári farizej.

Ježiš sa vzpriamil. Oprášil si ruky. Nemo sa zahľadel na farizeja. Pootvoril ústa a zhlboka sa nadýchol teplého ranného vzduchu. Mária si zapchávala uši nad ortieľom, ktorý mal byť práve vyrieknutý.

 

Ešte raz sa pozrel na ženu, na farizeja, na muža v zástupe s hlboko sklonenou hlavou, ktorý sťaby ľutoval všetko, čo spôsobil tejto žene. Na manželku, posadnutú nenávisťou pregĺgajúc horkosť svojho poníženia a do hrobového ticha vyriekol: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!” a znovu sa zohol a písal po zemi.
Mária otrasená týmto výrokom sa hodila na zem s burácajúcim plačom a hltajúc slané slzy vykúpenia si uvedomila, aké obrovské srdce má tento muž a koľko je v ňom  pravej lásky.

Prelievajúc slzy šťastia ju zaplavil absolútny pokoj a odpustenie.

 

Medzitým sa dav jeden po druhom – počnúc  staršími vytrácal, až tam ostali len oni dvaja. Ježiš a Mária z Magdaly.

Opýtal sa jej: „Žena kde sú? Nik Ťa neodsúdil?”

„Nik, Pane,” odpovedala a utierajúc si špinavými rukami tvár vedela, že už je po všetkom.

„Ani ja Ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!” odpovedal a vstal.

 

Otočil sa ku svojim učeníkom, pousmial sa a hovoril im čosi o tom, že je svetlo sveta a kto ho nasleduje, bude mať svetlo večného života.

Mária vstala. Hľadiac za ním strácajúcim sa za dverami chrámu jej to pripadalo zvláštne. Uvedomujúc si radosť  z odpustenia a to pulzujúce šťastie kolujúce v jej žilách, s istotou mohla potvrdiť, že tento muž nie je obyčajným človekom. Ten pohľad, reč, akou hovoril, tá zvláštna energia vychádzajúca z jeho vnútra, ten absolútny pokoj….

„To môže byť len Boh.” Ozval sa jej tichý hlas z ešte stále kŕčom stiahnutého hrdla.

Po týchto slovách ju zamrazilo, ale veľmi príjemne. Spoza slabého obláčika vykuklo slnko, ktorého lúče vyvolali na Máriinej pokožke príjemnú reakciu. Až teraz si uvedomila jeho teplo a jas. Bolo to naozaj nádherné a neopakovateľné ráno v plnom zmysle slova. Podišla k fontánke, aby si opláchla tvár čerstvosťou nového života.

 

Martinka Malčeková, 1981, Senohrad

 

             

 

Šelepová Kristína

Satisfuckcia

 

Choďte von! Vypadnite! Vylezte odtiaľ! Počujete?

Vlasy jej padli do tváre a umastené jesenným lístím sa jej nalepili na uplakané líca. Zafúkal ostrý vietor a zotrel jej pokrčený úsmev. A ako tam tak ležala, objímajúc kamene, čo sa vrývali do jej tela, obišla ju noc, pohladili ju hviezdy, zakliala zima, jar olizla jej doráňané telo, aby napokon opäť mohla prísť jeseň.

Jeseň!

A s ňou lístie, čo páchalo z korún stromov svoje samovraždy. Lístie, čo nosilo nepokoj, pľulo jej do letom strhanej tváre.

Zase ste tu? Odkiaľ ste? Nie ste moje a ja nie som vaša! Kto vás poslal, kto vás volal, kto vás…

A najprv padol jeden a potom druhý a ona utekajúc pred nimi vplávala ešte hlbšie do tmavého lesa, kde zakliata hmlou a bičom studených kvapiek, zmyla si ruky od krvi zavraždených dní. Dní, čo ju dobiehali. A mučili. A bili. A soľou z jej sĺz utierali otvorené rany. Pomazaná neprajným osudom si sadla do dlaní narodených myšlienok. Vyjúc s vlkmi, čo jej prišli na pomoc,  zhadzovali hviezdy z ružových oblôh, v nádeji, že si splní krásne sny a upchá štrbiny svojich nepokojov… Padli jej priamo do lona a spálili blatom zoschnuté šaty.

„Tak si želaj!” vyzvali ju lesné víly, držiac si závoje svadobných šiat. Vietor utíchol, listy vyskočili na konáre stromov. Vlci odbehli do svojich spální a ponechali ju so želaniami pri nohách.

„Zoberte ich preč! Stoja nado mnou s kosou prikrčenou pri hrdle: Čo ma nezabijú? Čo ma nepohladia? Len tak stoja a čakajú. Kedy ma pichnú tam, kde bolesť vzýva nových poddaných do svojich služieb? Svine sú to. Vyjebanci!”

 

„Keby si aspoň čosi povedala. Očami naznačila,” pohladkal jej útlu ruku a pery zaboril do jej vlnitých vlasov.

„Uvaril som ti zelený čaj. Nenapiješ sa? Nie, tak asi nie. Tak ti ho položím hneď tu vedľa postele. Tak aby si na neho dočiahla. Hej?” Zavesil sa na jej chladný pohľad, čo upierala za všetky nemožné steny. Do dlaní vzal jej ruku, ktorá ho okradla o jeho teplo… aby ním vystlala  postieľky svojich vlkov, víl a hviezd.

 

Kráčala rýchlo a stúpajúc tráve priamo na krk zachytila brány do kráľovstva. Vôňa nových síl zaplavila jej tvár a vyrazila túžby zo srdca. Sluhovia ju vítajúc viedli červeným kobercom. Obrali ju o všetky myšlienky, ktoré sa snažila ukryť pod kameňmi bláznivého lesa. O všetky štekajúce slová, ktoré ju zhrýzali do krvi a miešali s potom čiernych katov. Vyzliekli ju zo šiat, ktoré ju zväzovali so životom túžiacim po mnohom a po všetkom. Víly zapriahli svoje kone a v sprievode sa objímali s jej pohľadom plávajúcim pokojným morom. Listy padali zo svojich konárov, stromy sa stiahli do svojich svetov, pripravujúc večierok bledej zime. Vtáky zobali z dlaní sladkého potoka, nočné pávy si hladkali rozochvené telá. Zakričala hviezdam do vlasov, aby mohla vyť s vlkmi, zobať z dlaní jesenných listov, aby duchovia vedeli, že im môže byť krásne a zabalená v rúchu novej jari začala hľadať zmysel v usmiatych plešinách nedočkavých bohov. Tam kde už zajtra je ešte neskoro.

 

Buchli dvere. Vošiel do izby opäť s novou kyticou drahých kvetov. Vložil ich do vázy s čerstvo pripravenou vodou a poslal na smrť. Pohľad sa mu utopil v nedopitom čaji. Ťažko si vzdychol.

„Čaj si teda nevypila. No nevadí.” Prisunul si k nej stoličku. Perinu jej pritiahol tesne pod krk.

„Ochladilo sa” skonštatoval pozerajúc na vychladnutý čaj zo včera. Usmiala sa a zložila si perinu späť na vpadnuté brucho. Dotkol sa jej prstov, z ktorých opadala zaschnutá omietka. Polámané nechty ostali v ryhách stien, ktoré večer čo večer plakali spolu so zlosťou rúk. Pohladil ju po tvári. Po ramenách a jemne sa dotkol jej pŕs. Odhrnul jej vlasy z hnedých bradaviek a potlačujúc svoju túžbu jej napravil košieľku.

„Prečo mi to robíš?” spýtal sa neočakávajúc odpoveď s hlavou ponorenou v dlaniach podľahol akýmsi vzlykom odnikiaľ.

„Prečo nám to robíš. Vôbec to nemáme ľahké. Čo si myslíš! Čo si ty vlastne myslíš? Komu tým pomôžeš? Mne určite nie! A sebe? To už vonkoncom!” vstal zo stoličky a prešiel k pootvorenému oknu. Položil si ruku k ústam a prstom si nervózne kráčal po perách. Zahľadel sa ďaleko do neba a s uboleným pohľadom prečkal pachuť blížiacich sa sĺz.

„Vieš aké to pre mňa je, keď sa zobudím a nie si vedľa mňa… vždy večer si beriem tvoju košieľku a zvieram ju v dlaniach… voniam ti vlasy a dýcham na tvoju šiju… a keď ťa chcem… keď ťa chcem pohladkať, všetko je preč. Všetko. Ako sa môžeš pozerať na moje utrpenie?” Pohľadom, z ktorého pomaly odišiel súcit, jej prešiel po tele. Opäť sa posadil na stoličku a ruky si nervózne založil na temeno.

„Nemáš mi čo vyčítať. Pretože ja som pre teba urobil všetko. Všetko, čo sa dalo. Neviem, čo viac… čo viac sa ešte dá spraviť… Aby nám bolo spolu opäť tak krásne.”

 

Schyľovalo sa k tuhej zime. Kvety opadali z odkvitnutého neba, sneh vyrástol v bujných korunách pokojnej zeme. Listy otvorili brány dokorán, aby všetko bolo tak, ako má byť, keď jej kráľ vloží svoju korunu do dlaní, čo chceli byť len jednou z jeho víl.

Odišli preč. Navždy. Vyjebanci.

 

Šelepová Kristína, 1984, Spišská Belá