Čí je ten povraz? Čí?

(Pavol Hudák: Povraz v dome obesenca a iné básne, vydavateľstvo MTM, Levoča 2003)

 

 

   Výber z troch predošlých zbierok, Broskyňový súmrak, Silvester 1999 a Zatmenie Slnka, je doplnený o dve kapitoly nových básní a mikropróz úvahového charakteru – Božie diskety a Zápisky z Absolútna.

   Hudák „ponúka svoje hodiny/ za celkom iný/ čas” (str. 70). Nie je mu ľahostajný osud ani najposlednejšieho jedinca vymazaného dejinami ľudstva. Vie sa mysľou preniesť dopredu aj o päťsto miliónov rokov. Ustavične spomína na to, čo bolo. Nejde však o prázdnu melanchóliu, ale o ľútosť nad nenavrátnosťou vecí. Pozdravuje nás z druhého sveta, kde verí v „to ospevované svetlo,/ tie prekrásne chorály” (str. 155) a túži po návrate k životu, ktorý sa v prostých okolnostiach vníma ako najväčší zázrak. Táto poézia je tak silná, až vstáva z hrobu. A v žiadnom prípade sa nedokáže zmieriť s pominuteľnosťou tých prostých okolností, ani „po piatich miliardách rokov” (str. 160).

   Hudák si uvedomuje, že to, čo nás pohladí, môže nás zabiť, všetko má svoj čas, lepšie je o niektorých záležitostiach ešte nevedieť, malicherné trampoty sa neskôr ukážu ako irelevantné. Určité starosti možno ozaj zanedbať vzhľadom k poslednému odpočinku. Miluje drobnosti – posedenie v hostinci, chýbajúci dáždnik, bozk, ruky, sneh. Je fenomenálny postrehmi, detailom poukáže na základný ľudský problém a dokonca ponúkne riešenie zúfalej situácie na báze metafory – zo stretnutia bývalých lások spácha „volanie pred smrťou” (str. 74), zo sklamania ženou „zvláštne pútnické miesto” (str. 76), z pozorovania ženy v kúpeľni vznik sveta (str. 78), zo smiešnej pomätenosti starca vážnu hrozbu vojny (str. 80), z holenia zasneženú pustatinu (str. 82), zo sĺz jed (str. 84), z vlaku na druhej koľaji seba (str. 97), z pohrebného voza očakávané dievča (str. 105). A tak menuje mnoho ďalších detailov. Pýta sa – „Čo to bolo?” (str. 116) – iba preto, lebo sa snaží pochopiť zmysel všetkého, prísť na koreň toho, prečo prežívame to, čo prežívame. Zápasí s večným etickým problémom, s výkrikom každého jedinca ako výčitkou celému bytiu – aj ja chcem byť niekde zapísaný, aby sa na mňa nezabudlo, aby som nadobudol zmysel vzhľadom k večnosti. Preto sa na inom mieste opäť pýta – „stratí sa všetko, či zachová sa,/ niekde na Božích disketách?” (str. 173).

   Lyrický subjekt berie život ako jediný príbeh tu a teraz. Vychutnáva každý jeho dar, lebo nevieme, „čo všetko/ sa ešte bez nás stane,/ čo všetko ešte, nikdy/ neuvidíme” (str. 108). Rozmýšľa nad tým, či všedné okamihy života stačia na to, aby naplnili zmyslom existenciu hociktorého človeka, či vôbec má človek nejaké poslanie v záblesku večnosti. A tento spomínaný základný etický problém servíruje „po lopate”! Miestami by sa mohlo zdať, že keď sa strká celý svet do hlavy, môže hlava prasknúť, ale Hudák je príliš racionálny, aby sa toho dopustil. Netrúfa si na viac, pozná svoje možnosti. O tomto probléme, na ktorom si láme zuby filozofia a náboženstvo a neponúka, samozrejme, jeho konečné riešenie ani on, uvažuje skôr v rovine zákerných otázok. Hudák je presvedčený o tom, že treba o ňom aspoň hovoriť.

   Základom Hudákovej poetiky je krátky epický útvar, ktorý hľadí na všednú udalosť tak, že vonkajšie súvislosti, vytvorené medzisponou príbehu, sa stanú vnútornou podstatou jeho záveru. Pripomína to logiku klasického vtipu. Táto záležitosť sa zvnútorní natoľko, že je základným prežívaním, duševným kolapsom, ktorý presvedčí, že tomu tak jednoducho je. Často záver ponúka až jednotu protikladných interpretácií svojho významu.

   Niečo neživé ožije, prepojí sa s nami cez cítenie tak, až to zakoluje v krvi. Z detskej nevinnosti sa môže vykľuť aj niečo strašné a neduhy z detstva sú ničím v porovnaní so šialenstvom sveta. Veci sa menia iba preto, lebo my starneme. A všetci sme na tom rovnako, vidíme a počujeme v prežívaní sveta to isté, hoci to vnímame z rôznych polôh. Hudák mení detskú riekanku na vážnu, dospelácku (str. 56), robí z kvapkania vody rekapituláciu spomienok (str. 44), pripúšťa možnosť, že podivuhodné okolnosti nemusia predstavovať súvislosti náhody (str. 52, 53, 181). A niekedy predostrie neriešiteľnú dilemu: Kone nás prežijú. Vyzabíjať ich, a či nevyzabíjať? (str. 64)

   Vie, že zánik dediny je modernou tragédiou človeka. Meno nie je podstatné, zavŕši osud ako hociktorý iný, no činí ho výnimočným. Meno osoby, mesta, dediny, hory, rieky a dátum – to všetko ozvláštni miesto a čas, dá konkrétnejšiu podobu atmosfére, ktorá dotvorí výsledný obraz. Nejde teda o bezduché memoárovanie regionálnych zvykov, o štandartné ospevovanie krás rodného kraja či dediny. K tomu má Hudák až príliš ďaleko.

   Báseň núti do kladenia otázok, ktorých skryté odpovede navrstvujú možnosti ponúkanej reality, a preto jednoduchý jazyk vskutku predkladá zložitý filozofický obraz. Jednoduchosť jazyka nespôsobuje jednoduchosť obsahu, ktorý „rieši” bytostne existenciálne otázky. Tých je tu viac ako dosť. Voľba jazyka len uľahčuje pochopiť, precítiť to bežne zažívané v inej, aj filozofickej rovine, bez nadbytočných dodatkov. Na veľké tragédie stačia banálne slová, ich sila spočíva v ich spojení, a Hudák je toho dôkazom. Ako pozorovateľ obracia všetko na ruby, dovádza to do ťažkého duševného rozpoloženia človeka. I takto vzniká poézia par excelence.

   Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v časoch najväčšieho smädu a o spíjaní sa do temnôt, aby sa ničota pocítila na vlastnej koži, aby sa možno takto spoznalo šťastie.

   Zaváňa čiernou iróniou voči šialenstvu, najohavnejšiemu zverstvu, čo sa napáchalo ľudstvom. A to spôsobom, až to otrasie. Keď ide o cudzie dieťa, akoby bolo vlastné. Psychologická hrôza je hrôzou neurčitej vidiny (str. 38), ako keď obesenec obchádza dom, v ktorom zostal jeho povraz. A tak nie obesenec, ale povraz naháňa strach, lebo hrôza z očakávania spôsobuje väčší strach ako hrôza z krvi.

   A tá sa dokáže pozrieť na smrť aj ako na ničotný stav spred počatia, keď lyrický subjekt nám oznamuje, že „celú večnosť si nevedel,/ že budeš” a „celú večnosť nebudeš vedieť,/ že si bol” (str. 200). Hoci to Hudák rešpektuje ako fakt, napriek nemalým pochybnostiam verí v určité vykúpenie, v akési zvláštne zmŕtvychvstanie. Svedčia o tom dve záverečné básne – Postava z konca všetkého a Motýľ.

   Napr. T. S. Eliot naznačil v poézii, že sa vrátime do bodu, z ktorého sme vyšli, aby sme napokon pochopili svoj zmysel. Bude to nepoznaná, ale zapamätaná brána! Hudák to chápe, keď vraví, že „tu som už bol,/ tu som už bol,/ hovorím si,/ toto je/ návrat” (str. 203). A ďalej hovorí o existencii, že „všetci musia zastať/ pred tvojou bránou,// Ničota a Všetko/ zároveň” (str. 205). I na poli poézie možno dospieť až k takým dôsledkom, ktoré korešpondujú s výdobytkami modernej filozofie, etiky. Tak ako u Hudáka. Hoci moderná filozofia neoperuje s kategóriou absolútna z určitých dôvodov, v Hudákovom prípade je to viac ako oprávnené, lebo poeticky využíva iba tušenie tohto pojmu, tak, že ozaj zodpovedá objektívnej realite, stávaniu sa ako dialektickej jednote nebytia a bytia či modernejšiemu bondyovskému výrazu ontologického poľa. Aj keď najadekvátnejším terminologickým vystihnutím tohto filozofického problému je termín bodu ako matematického pojmu, niekedy použitý v poézii i v tomto význame (T. S. Eliot, I. Štrpka), v konečnom dôsledku, pravdaže, na termíne nezáleží.

   Hudákov výber z tvorby dokazuje, že ešte veľa nebolo napísaného. A jeho psychologická hrôza nás varuje: Nikdy sa nepýtaj, komu patrí ten povraz. Patrí práve tebe.

 

Radovan Brenkus

 

 

 

 

Ako sa vymanenie podarilo

(Douglas Adams: Holistická detektivní kancelář Dirka Gentlyho, vydavateľstvo Argo)

 

Musím sa priznať, že túto knihu som do rúk brala so zmiešanými pocitmi. Douglas Adams, to meno je známe každému, kto sa na knihách aspoň trochu rád pobaví. Autor kultovej trilógie v piatich dieloch (teda pardon, v súčasnosti vraj už šiestich) o putovaní pozemšťana Artura Dentha v spoločnosti intergalaktického stopára Forda Prefekta. Každý, kto do Stopárovho sprievodcu galaxiou aspoň jedenkrát zahryzol, vie presne, o čom hovorím. Pôvodne paródia na sci-fi, brilantne zvládnutá a plná inteligentného a napriek tomu (či skôr práve preto) skutočne zábavného a trefného humoru. A zrazu chytí človek do ruky jeho knihu… a je to čosi iné. Akási holistická detektívna kancelária. Žeby pokračovanie stopára? Možno. Českí vydavatelia si nechali záležať na tom, aby v čitateľovi tento dojem vyvolali. Rovnaký typ obálky ako predchádzajúca reedícia Stopárov, rovnaká grafika, rovnaký formát… A navyše aj známe heslo „Nepropadejte panice!” na prvej strane knihy.  Keď si však usilovný a zvedavý čitateľ preštuduje najprv „pokec” na zadnej strane obálky, zistí, že práve táto kniha je údajne akýmsi pokusom slávneho autora vymaniť sa z určitého stereotypu, ktorý mu Stopár priniesol. A pozorný čitateľ isto vie, že prachom zaviate a v hĺbke knižníc postrácané je množstvo pokusov o vymanenie sa niekoho z niečoho. A práve z tohto faktu plynuli aj moje rozpaky. Pokus o vymanenie… Autora, ktorý ma taký jasný rukopis a štýl, že je prakticky nemožné si ho s niekým pomýliť. A preňho je teda o to ťažšie vymaniť sa sám zo seba. Riziko, že skĺzne do niečoho, čo sa tvrdohlavo tvári ako celkom iné dielo celkom iného autora a pritom je to iba zle zamaskovaná fraška, je pomerne veľké. A preto som zvedavosťou nechala dielo, nech samé prezradí, či je táto obava aspoň sčasti opodstatnená.

Čo povedať o Holistickej detektívnej kancelárii Dirka Gentlyho? Hádam najprv to, že sa v nej Dirk Gently nevyskytuje. Teda aspoň v prvej polovici knihy. Autor rozohráva sériu navzájom absolútne nesúvisiacich príbehov. Chvíľu som mala pocit, že čítam nefalšované sci-fi, potom zodve kapitolky zo ženského románu, nejaká poézia, trochu histórie… Príbeh elektromnícha, ktorý bol v neznámom svete alebo čase stvorený na to, aby za ľudí automaticky veril tomu, čím sa už im nechcelo zapodievať. Ohrdnutá mladá žena, márne čakajúca na svojho stále neprichádzajúceho priateľa. Napriek tomu ju humor neopúšťa a rozhodne sa pre alternatívne riešenie. (Haló, Michael? Ano, tady Zuzana. Zuzana Wayová. Chtěl si, abych ti večer zavolala, jestli budu mít čas. Řekla sem, že to si raději hodím mašli, pamatuješ? No a najednou jsem zjistila, že mám čas, fúru volného času. A nikde žádná pořádná mašle… str. 17) Podivná slávnostná večera na počesť ešte podivnejšieho poeta v jednom z najpodivnejších internátov v Anglicku. O tých podivínoch, ktorí sa tam zišli, už ani nehovoriac… A k tomu jeden veľký otáznik – čo z tohto bude? Adams však presne vie, čo robí. Je pravdou, že spočiatku, teda aby som pravdu povedala z takého obšírnejšieho počiatku má z toho človek riadny guláš. Kapitolky, najprv zdanlivo nesúvisiace absolútne s ničím, nieto ešte jedna s druhou sa začínajú splietať, preplietať, zamotávať sa, všelijako podliezať, preliezať a naťahovať… Človek iba čosi nejasne ale intenzívne tuší, a to všetko vzbudzuje zvedavosť. A keby len zvedavosť. Skôr by som to definovala ako pocit „nie, nepozeraj sa čo sa deje ďalej, no ale toto, nie, nepreskakuj tie strany, ja len tak nakuknem, ale nie, to sa nesmie, dokelu, prečo som sa nenaučila čítať rýchlejšie?” A keď sa k tomu pripíše nejaká tá vražda v priamom prenose (na ktorú autor upozorňuje s riadnym predstihom), nejakí tí duchovia, kúzelníci, miznúce strieborné soľničky, úplne obyčajné biele dvere ktoré sa len tak čosi kdesi zjavujú, ako sa im zachce, naberá ten počiatočný guláš neuveriteľne lahodnú chuť. A to všetko, výdatne okorenené skutočne jedinečným Adamsovým humorom, Vám bude chutiť, až sa budete za ušami oblizovať. No a to, čo príde potom… Záver, že by ho ani Sybilla nevyveštila, adamsovsky zamotaný, a pritom taký jasný a zábavný… Douglas Adams sa síce nakoniec až tak neuveriteľne vymanený nedržal, ale to v žiadnom prípade nebolo na škodu. Môžem povedať, že som si naozaj dobre pochutnala. Doslova zahltala. Za jednu noc. Preto radím – začnite knihu radšej čítať ráno, najmä ak na druhý deň ráno vstávate do práce.

 

Katarína Smiková

 

 

 

Juraj Kalnický:

SIBÍRSKY KICHOT A KONEDRÁČI / SIBIRSKIJ KICHOT I ŠKURODERI

Evrolinc, Moskva 2003

Juraj Kalnický:

MODLITBA S TEBOU / MOLITVA S TOBOJ

Oblizdat, Kaluga 2003

Ján Majerník, Juraj Kalnický:

NAŠE LÁSKY / NAŠI ĽUBVI

Oblizdat, Kaluga 2003

 

3 x Juraj Kalnický

 

Básnik, prozaik a prekladateľ Juraj Kalnický po básnických zbierkach vydaných s odstupom dvadsaťročia Ľan (1981) a Údolie včiel (2001) sa v roku 2003 prezentoval prekladom arménskeho básnika Levona Osepjana Krik a tromi vlastnými knihami, ktoré vyšli dvojjazyčne v slovenčine a v ruštine.

Prvou je filmová poviedka v 58 obrazoch Sibírsky Kichot a konedráči / Sibirskij Kichot i škuroderi (Evrolinc, Moskva) venovaná zakladateľom spoločného slovensko-ruského podniku Matador-Omskšina, ktorí si dokázali prekliesniť cestu k sebe tvrdými reáliami života (preklad do ruštiny Michail A. Pismennyj).

Druhou je výber z autorových básnických zbierok doplnený ďalšími básňami Modlitba s tebou / Molitva s toboj (Oblizdat, Kaluga) s analytickým úvodom Pavla Števčeka a fotografickou kompozíciou Ladislava Čellára a Ivana Vaclavíka (preklad do ruštiny Michail A. Pismennyj, Julia Pokrovskaja, Galina Klimovová, Natalia Švedovová, Jelena Tambovcevová-Širokovová, Oleg Malevič, Alexander Provalov a Jurij Proskurjakov).

Treťou knihou je dvojjazyčný spoluautorský duet s Jánom Majerníkom Naše lásky / Naši ľubvi (Oblizdat, Kaluga) s komparatívnym predslovom Michaila A. Pismenného a ilustráciami Stanislava Harangozó. K niha obsahuje básnickú skladbu J. Majerníka Vydávajú sa moje lásky staré (Bratislava, Petrovec, Praha, Varšava, Moskva, 1978) a poému J. Kalnického Nevydávajú sa moje lásky mladé (Bratislava, Paríž, Oslo, Brusel, Moskva, 2002).

Okrem uvedených samostatných knižných publikácií autor postupne uverejňoval verše, krátke humorné prózy a preklady ruskej poézie v slovenských, českých a ruských literárnych periodikách, v rozhlase a v televízii, ako aj vo viacerých knižných antológiách. Niektoré aspekty jeho literárneho vývinu ovplyvnilo profesionálne pôsobenie v oblasti vzdelávania dospelých a zahraničných vzťahov. Paralelne bol vyše dvadsať rokov externým vysokoškolským pedagógom. V súčasnosti je diplomatom a riaditeľom Slovenského inštitútu v Moskve.

Juraj Kalnický vo svojej tvorbe sústreďuje zrelé plody autorskej skúsenosti a literárnej erudície. V sugestívnych a brilantných textoch lyrického i prozaického charakteru prezentuje suverénne ovládanie rozmanitých kreatívnych techník a schopnosť originálne rozvíjať výdobytky produktívnych umeleckých výbojov slovenskej, ruskej a svetovej poézie i prózy 20. storočia. Nesporné atribúty formálnej i myšlienkovej výnimočnosti zrkadlia autorovu eruptívnu invenčnosť a unikátnu obrazotvornosť, ktorými posúva dosiahnuté hranice doterajších noetických a tvarových úsilí pôvodnej slovenskej literatúry.

 

PAVOL JANÍK

 

 

(Mária Bátorová: Biele steny, Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2003)              

          Priznám sa, pre poviedky som mala vždy slabosť. Mám rada ich formu, ktorá im umožňuje vyrozprávať samostatný ucelený príbeh, zbytočne nerozvetvovaný do vysvetľujúcich alebo zavádzajúcich odbočiek románového štýlu, aké v poviedke nemajú čo robiť. Mám rada aj ich zbytočne nekomplikovaný štýl  a vyhranené postavy. Bohužiaľ, v súčasnej poviedkovej tvorbe – a sledujem ju pomerne dôsledne – nie všetko uspokojí moje chúťky fajnšmekra. Okrem tvorby spisovateľov s rokmi overeným štýlom, ktorý priaznivca určite poteší, no nie vždy prekvapí, ostáva ešte množstvo poviedok od menej známych autorov, ktoré môžu byť prekvapením, no, žiaľ, nie vždy potešením. Jedna z kníh, ktorá pre mňa spĺňa obe kategórie, je zbierka Márie Bátorovej Biele steny.

          Zbierka ma príjemne prekvapila svojou kvalitou nielen po obsahovej, ale i po formálnej stránke. Jednoduchý, nenásilný rozprávačský štýl, primeraná dĺžka, bohatý jazyk, ale aj výber tém a presvedčivé postavy sú kvalitným stavebným materiálom pre Bátorovej príbehy. Rozprávanie plynie hladko, prirodzene, príbeh sa nám v jednoduchých, čistých líniách zvoľna odvíja pred očami a my sa čoraz hlbšie ponárame do sveta Bátorovej postáv, do sveta autorky, možno i do sveta nás samých. Prostota, úprimnosť a (o)pravdivosť autorkinej výpovede necháva naplno vyznieť základné témy – témy lásky k rodine, lásky k mužovi, lásky a najmä súcitu s ľuďmi, ale i témy vyrovnávania sa s plynutím času a so zmenami, ktoré prináša, komplikovaných vzťahov medzi mužom a ženou, vyrovnania sa so sebou samým. Sú to témy hlboko osobné a hlboko preciťované, no autorka ich podáva bez akejkoľvek melodramatickosti či pátosu. Sú to príbehy v čistej forme. Cítiť z nich pohľad zrelej ženy, ktorá vie, že láska má rôzne podoby a nie všetky sú práve príjemné; je to však pohľad ženy, ktorá si je tejto skutočnosti vedomá, dokáže ju akceptovať a pozná jej klady i zápory. Pevným bodom v Bátorovej svete a zároveň prvým tematickým celkom je láska k deťom, mužovi, rodičom, teda rodinné zázemie. Jej postavy pôsobia ako schopné, samostatné a silné (miestami možno až prisilné) bytosti, no zraniteľné sú práve v citovej rovine, v rovine lásky k blízkym, tak ako protagonistka poviedky Žena-slnko (… Cudzí ju považovali za chladnú a vypočítavú, vlastní vedeli, koľko jej trvalo, kým sa spamätala z nepríjemností, chorôb detí, najmä ich náhlych úrazov… str. 10). V tejto poviedke (ako aj v niekoľkých ďalších) je prítomný aj motív opustenosti, smútku z toho, že deti sa postavili na vlastné nohy, pocit náhlej prázdnoty a opustenosti, neschopnosti naučiť sa žiť sama pre seba. Láska k rodičom a pocit bolesti z ich straty sa odráža v poviedkach Jarné trilky a Modelka, téma súcitu s ľuďmi, u Bátorovej (možno?) trochu štylizovane zastúpenými žobrákmi, je spracovaná v poviedkach Bedári a Labuť a on. Akýmsi prepojením medzi poslednými dvomi témami je poviedka Oči nestarnú, mami, kde upúta motív odlúčenia matky (neskoršej bezdomovkyne) a dcéry, poňatý v trochu neobvyklej, až metaforickej rovine.

          Druhým tematickým celkom je zložitý vzťah medzi mužom a ženou a jeho rôzne podoby. Okrem skutočnej, úprimnej lásky tu zohráva úlohu aj motív nevyužitých príležitostí, neschopnosti alebo nemožnosti nadviazať plnohodnotný vzťah, motív „tretieho”, neschopnosť povedať to, čo človek cíti, práve tomu, na kom mu záleží, dezilúzie po rokoch –  v podstate všetko klasické prvky. Autorka však podáva príbehy vzácne nestranne, nesnaží sa z problémov vo vzťahu obviňovať jedného či druhého partnera (aj keď príležitosti by sa na to našli), nesnaží sa čitateľovi nanútiť svoju predstavu vinníka. Naopak, v poviedke Ohňostroj na konci leta nám ponúka úplne odlišný uhol pohľadu na ženu, ktorá by za normálnych okolností mohla byť obvinená z rozbíjania manželstva. Z neho vidíme, že i táto žena je vlastne obeťou. Na začiatku poviedky sa aj hovorí: … „Vždy máme pohľad zastretý. Z tej či onej strany, isté je, že nevidíme nikdy presne.” (str. 110) Tejto myšlienky sa autorka zrejme držala aj pri celkovom hodnotení partnerských vzťahov vo svojej zbierke, z čoho pramení už spomínaná neobvyklá objektivita. Bátorová sa nikde nesnaží moralizovať, nesnaží sa ani riešiť problémy. Jednoducho nám rozpráva svoje príbehy. Ostatné ponecháva na čitateľa.

          Bátorovej príbehy nie sú príbehmi klasickými. Dej v nich nie je vždy ohraničený a uzavretý. Príbeh niekedy odhalí len povestnú špičku ľadovca a jeho zvyšok si môžeme len predstaviť. Vďaka kvalite a presvedčivosti príbehov to nie je vôbec ťažké. No Bátorová vo svojej knihe ponúka i ďalšiu zvláštnu pomôcku. Sú ňou poetické texty, zakomponované do zbierky. Za každou poviedkou nasleduje niekoľko básní, nadväzujúcich na jej tému a zachytávajúcich jej náladu. Sú písané s rovnakou úprimnosťou a jednoduchosťou (rozumej nevyumelkovanosťou) ako poviedky. Táto kompozícia bola veľmi šťastným ťahom, pretože dáva vyznieť poetike príbehov a umocňuje dojem, niekedy i prehlbuje porozumenie zmyslu. Tak je to napríklad pri poviedke Oči nestarnú, mami, za ktorou nasleduje báseň Tvoje vrásky/ na moje líce/ Tvoja ťarcha/ na moju dušu/ Aspoň spolovice/ Tvoj žiaľ/ na moje srdce/ Ó matka (str. 99) či po poviedke Neskoro báseň Potrebujem/ Ľudí/ Nie tesne/ Okrem jedného/ Tam celkom natesno/ Kožu do kože/ Vtrieť/ Natesno a voľne/  Štyri ruky v spánku zložené/ Ako v štvorramennej modlitbe/ Môže byť niečo také rúhanie? (str. 144) (prvý riadok básne je u Bátorovej zároveň nadpisom) Básne vlastne tvoria s poviedkou jeden celok, čo prekvapivo silno pôsobí.

          Osobitnou kategóriou je poviedka Zvony v kameni, prvá porevolučná poviedka na tému revolúcie. Na vzťahu dvoch mužov zobrazuje konflikt medzi zatrpknutým skepticizmom staršej generácie a idealistickým nadšením porevolučnej mládeže. Ani tu však Bátorová nestraní jednému či druhému; na konci poviedky sa úlohy zamieňajú a konečný verdikt je opäť na čitateľovi.

          Vyzneniu Bátorovej tvorby výrazne napomáha aj jazyk. Ten je podobný ako jej tvorba: zrozumiteľný, jasný, s bohatou slovnou zásobou. Autorke sa darí s pozoruhodnou precíznosťou vyjadriť svoje myšlienky a rozprávať príbeh bez zbytočného slovného balastu, no bez rizika neporozumenia nedopovedaného. Poetickosť textov nám pritom umožňuje vidieť príbeh takmer pred očami.

          O knihe Márie Bátorovej by sa dalo napísať ešte mnoho. Ja to však neurobím. Čas, ktorý ste takto usporili, môžete pokojne venovať praktickému zisťovaniu toho, čo to mohlo byť. Nebudete sklamaní. Zbierka Biele steny je dielom skúsenej autorky, zručne narábajúcej so slovom; autorky, ktorá nám má čo povedať a vie, ako to povedať.

                                                                             Bronislava Markušová

 

 

 

Aj ja chcem uvidieť túto hudbu, povedalo dievčatko na záhradnej terase.

 

(Etela Farkašová: Uvidieť hudbu a iné eseje, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003)

 

Pre mnohých z nás je život viac ako len darované obdobie medzi narodením a odchodom na večný odpočinok. Snažíme sa hľadať viac – medzi riadkami, medzi notami, možno v dokonalých ťahoch štetcov na plátnach starých majstrov. Kniha Etely Farkašovej Uvidieť hudbu a iné eseje vznikla, ako sama uvádza, špeciálnou metódou – tkaním. Pomaly, po kúskoch, postupným skladaním slov a viet. Kvalita vzorky, ktorá vzišla z autorkinho tkáčskeho stavu, je samozrejme na individuálnom posúdení každého z nás, avšak fakt, že je originálne prerozprávanou výpoveďou o cítení a vnímaní „vecí navôkol” je nepopierateľný.

 

Kniha je veľmi zaujímavo členená na kapitolky nazvané textokruhy. Už na začiatku tak naznačuje autorkinu záľubu v hraní sa so slovíčkami, vymýšľanie nových, vlastných, intímnych slov, pokus o obohatenie jazyka všeobecného i súkromného. Na druhej strane sa tu ale často (v podkapitole Uvidieť hudbu) stretávame s myšlienkou nevyjadrovať sa slovami, ale notami, hudbou, o ktorej autorka tvrdí, že je to možno aj primeranejší, vhodnejší, dokonca jediný správny či možný spôsob skutočného vyjadrenia.

Už samotný názov kapitoly – eseje Predpriestory prvoslov  dokazuje očividnú autorkinu záľubu v hre s jazykom. Do jej časti Textokruhy I sú zaradené dve úvahy, ktoré si možno zdanlivo protirečia, druhá popiera prvú, ale tým sa udržiava napätie, otvorenosť, presahovanie, neuzavrenosť celého autorkinho spôsobu myslenia a uvažovania. Druhá časť dostala poetický titul Uvidieť hudbu (povedalo dievčatko na záhradnej terase), ktorý v čitateľovi okamžite vyvolá zvedavosť. Tieto dve podkapitoly (eseje) spája motív „klávesnice”. V úvahe o prvoslovách sú to „prsty v mĺkvom očakávaní … znehybnievajúce na klávesnici: dotknúť sa prahu prvoslov”. V úvahe o hudbe sú to „prsty, dosť bezradne sa trepotajúce na čierno-bielej klávesnici”.

Zámerná, mimoriadne sústredená pozornosť venovaná fenoménu slova, hra so slovom, tvorba či vymýšľanie nových slovíčok, ako sú napr. prvovety, pred-hlas, ozmysľovanie, pred/záslovné priestory, vkrúženosť,  zakruhovávanie či prevrstvovávanie mi priam neodbytne pripomína Heideggerovu hru s jazykom, pretváranie si jazyka pre vlastnú potrebu, túžbu vytvoriť vlastný prežívaný a žitý jazyk.

Na viacerých miestach sa nám vnucuje autorkina dilema medzi svetom nôt a písmen: „ak by si mala vybrať, ak by sa musela rozhodnúť medzi knihami a hudbou, pravdepodobne by sa vzdala tých prvých, vo chvíľach veľkej, k hraniciam znesiteľnosti sa blížiacej únavy….ak by sa musela rozhodnúť, vybrala by si hudbu, počúvanie ako spôsob prežívania, bytie rozložené na tóny, zbavené svojej konkrétnosti a konečnosti”.

V prvej kapitole sa „oddáva” problematike a moci prvoslov a prvoviet, ktoré nazýva aj zaklínadlami, pretože ako sama hovorí, „koľko obrazov, ktoré nosila v sebe, sa nepremenilo na texty, pretože k nim nenašla vhodnú prvú vetu, a ani prvé slovo, ktoré by ju zarodilo”. Hovorí o túžbe po prvom slove, o vyzbrojení sa prvou vetou ako štítom, zamýšľa sa nad tým, ako možno dospieť k počiatku ozajstnosti, hovorí o znepokojujúcej otázke pôvodu, prvotného a prapočiatočného impulzu, o prvotnej matérii, prazdroji, ktorý by nás mohol priviesť k priestorom, kde tieto prvoslová a prvovety prebývajú a čakajú na svoje odhalenie, na svoje prevtelenie, na svoje bytie v slove. Nazýva to aj putovaním medzi priestormi zá/slovného, mimo/slovného, cestou do predpriestorov, blúdením v labyrinte vidín a predtúch, zakliesnením v poloprítmí ešte nevypovedaného, v záhadnom polobytí/nebytí. V tejto súvislosti hovorí aj o neistote, vzrušení a napätí, o čare mnohoznačnosti, o neustálej otvorenosti ako obrane proti nekorigovateľnej definitívnosti, o odhadovaní smeru pre svoju prvú vetu.

Hovorí o pôžitku z jazyka, ktorý prežívame, o jazyku, ktorý skutočne žije, je žitý a žijúci, tvoriaci si vlastné cestičky, okľuky, odbočky, vlastnú logiku- jazyk jedinečný, neopakujúci sa, neprenosný z človeka na človeka, ani z textu do textu. Farkašovej jazyk podľa môjho názoru naozaj taký je, jedinečný a vlastný len jej samej, líšiaci sa v každom jej texte, citeľne živý a prežívaný, A my máme tú možnosť (možnosť zažiť túto možnosť) užívať si pôžitok z tohto prežívaného jazyka s autorkou.

Beethoven hovorí o hudbe, že je „ako vyššie poznanie, vyššia múdrosť, ako zjavenie, ako niečo, čo nemôže dosiahnuť nijaká veda a ani nijaká filozofia”. Schopenhauer zase tvrdí, že ostatné umenia hovoria o tieňoch, hudba však o podstate. Slová ako tieňohra? Autorka pociťuje zvláštne rozradostenie z hudby – „presiaknuté zvláštnym smútkom, je to rozradostenie, ktoré má od počiatku melancholické ladenie, záblesk dotyku s niečím nedosiahnuteľným (predovšetkým však: neuchopiteľným slovami)”. Presah za hranicu videného, hmatateľného, materiálneho, za sféru skúsenosti. Hudba ako liek, ktorý pomáha pochopiť bytie. Rovnako ako slová.

Hudba je pre ňu zrkadlom, v ktorom pátrame po obrazoch iných, ale aj po svojom vlastnom: modrá hladina- priezračná, spriezračňujúca. ( A už sa tu ohlasuje predzvesť ďalšej kapitoly Vlastné literárne postavy ako zrkadlo.) Hudba a slová ako princípy sveta, odblesky vesmírnych a pozemských harmónií, ako spojivo medzi univerzom a každou individuálnou existenciou. Ponárať sa do vlastnej nespoznanej hĺbky, ráciom neosvetlenej zóny hudbou, ale aj slovami, prostredníctvom vlastných postáv. Uvažuje o hudbe ako najvýraznejšom jazyku podvedomia, priznáva sa, že pri čítaní niektorých básní a próz počuje hudbu – rytmus, emocionálne naladenie textu. Hudba hovorí jazykom citov. Prelínanie tónov a slov, hudby a textu. Slovo ako priamka, hudba ako krivka, kruh: „v mäkkých záhyboch kruhu možno viac poblúdiť, ale dá sa v nich aj lepšie spočinúť, usídľovať sa spoľahlivejšie a útulnejšie”. Slovopriamka a kruhohudba. Nekonečná priamka ako rozvinutý kruh a opačne? Hudba je pre ňu najdokonalejším prostriedkom komunikácie, predovšetkým so sebou samým. „Tí, ktorí prebývajú dennodenne v slovách a so slovami, ktorí sa v nich radi usídľujú, nasycujú sa nimi a zároveň ich sýtia sebou, vlastnými myšlienkami a pocitmi, svojou dušou a svojím telom, ktorí zo slova a vlastne aj ním žijú, vedia najlepšie, aké vie byť niekedy neverné, spurné a nespoľahlivé alebo inokedy zas nepresné, alebo až zamlčujúce.” Hudbou ako keby sme sa vykláňali z naučeného priestoru slov a vnárali sa do polozabudnutých, polotušených priestorov pred/záslovných. Ostáva nám písať už nie slovami, ale len notami? Ak nás nespasia slová, môžu nám pomôcť zvuky, hudba, mlčanie? Takto v autorke rezonuje Saroyan.

O filozofii (a hudbe) hovorí E. Farkašová ako o narúšateľke (istého typu) pokoja, ktorá nás okráda o (niektoré) istoty.

V druhej kapitole – textokruhy II,  O „vedľajších” postavách v literatúre premýšľa o dôvodoch existencie  vedľajších, podružných, malých, nevýznamných postáv a postavičiek. Pritom objavuje, že možno stačí len zmeniť uhol pohľadu, kritérium hodnotenia, ktorým už nie je frekvencia a dĺžka ich výskytu v texte, rozsah dialógov či dejov, do ktorých sú zapojené, a už nebudú ani podružné, ani malé. Relativizuje tak zaužívané ponímanie vedľajších postáv ako naozaj a výlučne vedľajších, pátra po ich úlohách v textoch, aby mohla odôvodniť ich existenciu a prisúdiť im tak novú, dôležitejšiu úlohu, ako napríklad zrkadla hlavnej postavy, produktu istého „nadbytku” autorskej imaginácie, ako tých, ktoré dopĺňajú charakter hlavných postáv, pripísať im funkciu sprostredkovateľov medzi textami. Veď v nich predsa rezonujú celé kontexty, dotvárajú atmosféru diela a ich existencia nám poskytuje možnosť uvidieť veci z inej strany, inej perspektívy! Nakoniec dochádza k záveru, že každá vedľajšia postava má v každom texte svoje vlastné dôvody existencie, ako aj vlastné „polia rezonancie”.

Tretie textokruhy nesú názov Dvojrealita, dvojprítomnosť  a uceľujú alebo „zakruhovávajú” celé toto autorkino uvažovanie, celé toto esejisticé dielko. Majú mu dodať istú ucelenosť, uzavrieť kruh, čo však nie je celkom možné, pretože tieto eseje predsa nič neuzatvárajú, práve naopak, nechávajú nás stále sa pohybovať v medzipriestoroch (medzivesmíroch?) a nechávajú nám veci unikať, miznúť, odsudzujú nás k neuzavrenosti, a tým aj k neobmedzenosti. Často nás nechávajú tápajúcich medzi večnými protikladmi a večnou osciláciou medzi nimi. Inokedy pocítime nestálosť, vratkosť okamihu a všeobecnú neistotu – nechávajú nás v polobytí, v polovedomí, v polonevedomí, v neuzavrenosti do konkrétnej podoby, do konečnosti napísaného, odkrývajú nám medzipriestor nášho života, medzi protikladmi, z ktorých jeden je, zrejme, celková harmónia.  

Táto posledná kapitola je veľmi osobnou, priam intímnou výpoveďou o tom, čo všetko pre autorku samu znamená písanie, čo pociťuje pri zrode svojich postáv, ako s nimi komunikuje a spolužije, ako sú do nej vrastené, s ňou skĺbené, ako sa s nimi lúči a posiela ich do sveta a hoci je to veľmi ťažký a smutný proces, inak to nedokáže a nevie si predstaviť iný život ako život trávený písaním. Písanie pre ňu znamená „ prepisovať život do slov, stávať sa tak niekým iným, takmer ako sa znovu narodiť, znovu všetko prežívať …  tvrdošijné pretváranie, pretváranie života, prepisovanie žitého, predstavovaného, vysnívaného, prestupovanie z jednej formy bytia do druhej … písanie ako (v istom zmysle) pokus o vlastné počatie: kruhový pohyb, cyklus vzťahov, premien; písanie ako zakruhovávanie alebo ako zahlbovanie sa, identita píšucej, ako neustále zacyklovávanie.”

Jej postavy ako časti z nej samej, odlúpnuté, vytrhnuté, vyseknuté, sú v istom zmysle jej dieťaťom, rodia sa z tkaniva jej pocitov a skúseností. Ale aj ona sama by sa mohla pokladať za dieťa svojich postáv. Dotvárajú sa navzájom, existuje zvláštne pôsobenie, prúdenie medzi autorkinými slovami a ňou samou.  Pociťuje svoju rozdvojenosť ako svet vonkajší a svet vnútorný (t. j. svet existencie vlastných postáv): „Posielame do sveta postavy, ktoré akoby žili za nás, uskutočňujú sa za nás, a istým spôsobom v nás, osudy, ktoré nám náš jedinečný život neposkytol.” 

Prevteľuje sa do svojich postáv, a to sa deje obojsmerne. Sú jej „vnútornou investíciou” a ako odmenou za svoje stvorenie zase oni ovplyvňujú jej vnútorný svet, ju samotnú. Svojou nezávislosťou si tak obe strany vytvárajú svoje vlastné bytie. 

„Transcendencia prostredníctvom postáv … presiahnutie za svoju vlastnú konečnosť, za uzavretosť v jednej jedinej koži, v jednom jedinom príbehu, narušenie zviazanosti, pripútanosti k jednej jedinej existencii… sýtenie hladu po poznaní iných spôsobov prežívania.”

Tým posledným štádiom sa možno sa stane akýsi „duálny medzipriestor”, jej duálna existencia v svete našej reality a vo svete, ktorý stvorila pre svoje postavy, pričom tento „stvoriteľský syndróm” ju mení a zasahuje až do jej samotnej podstaty.

Túto útlu knižočku zo srdca odporúčam každému, kto sa rád vydáva na objaviteľské cesty sebapoznania a sebaobjavovania. Eseje Etely Farkašovej sa pre vás bezpochyby stanú dokonalým sprievodcom po „medzipriestoroch” vlastného vnútra a poskytnú vám mnoho plodných myšlienok a námetov, možno len v náznakoch, ale otvorené pre ďalšie premýšľanie a spracovávanie.

                                                                                 Michaela Geisbacherová

 

POLITICKÉ SYSTÉMY,  Ján Liďák a kolektív, Vydavateľstvo EKONÓM,

Bratislava 2002

 

 

Predmetná učebnica je z hľadiska spracovania kolektívne dielo, ktoré bolo napísané pod vedením doc. PhDr. Jána Liďáka, CSc. ako vedúceho autorského kolektívu. Kolektív autorov štruktúru učebnice volil tak, že pozostáva z úvodu a 13 kapitol, ktoré obsahujú jednotlivé podkapitoly. Okrem toho kolektív autorov pracoval s poznámkovým aparátom a nakoniec učebnice uvádza použitú literatúru k jednotlivým kapitolám. Taktiež autori do učebnice zaradili ako prílohy  Schémy najvyšších štátnych orgánov jednotlivých politických systémov, tzv. orgánogramy.

            Autori v úvode uvádzajú, že učebnica resp. dielo bolo vypracované kolektívom autorov, ktorý pozostáva  z pracovníkov Ekonomickej univerzity v Bratislave, Univerzity Komenského v Bratislave, Politologického kabinetu SAV, Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Taktiež tu zdôrazňujú, že ide o vysokoškolskú učebnicu, ktorú predkladajú študentom ale i ostatnej odbornej a širokej verejnosti. Ďalej zdôrazňujú, že: „Tento politický systém vznikol ako odpoveď na potreby spoločnosti v konkrétnom štádiu vývoja týchto krajín a do dnešnej podoby prešiel dlhým historickým vývojom. Napriek niektorým spoločným črtám politický systém každej konkrétnej krajiny je systémom  sui generis, ktorý sa uplatňuje iba v tej ktorej krajine.”

 

Štruktúra učebnice je nasledovná:

Úvod

I. kapitola: Všeobecné zásady fungovania politických systémov

II. kapitola: Francúzska republika

III. kapitola: Nemecká spolková republika

IV. kapitola: Rakúska republika

V. kapitola: Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska

VI. kapitola: Spojené štáty americké

VII. kapitola: Švajčiarska konfederácia

VIII. kapitola: Talianska republika

IX. kapitola: Poľská republika

X. kapitola: Ruská federácia – Rusko

XI. kapitola: Ukrajina

XII. kapitola: Slovenská republika

XIII. kapitola: Česká republika

Literatúra

Schémy najvyšších štátnych orgánov jednotlivých politických systémov

 

Autori v prvej kapitole: Všeobecné zásady fungovania politických

systémov, rozoberajú z hľadiska historického, pojmového a inštitucionálneho tri skupiny problémov a to:  Najvyššie štátne orgány,  Stranícky systém a Volebné systémy.

            V ďalších 12 kapitolách podľa toho ako sú vyššie uvedené autori venujú pozornosť taktiež týmto trom oblastiam v každom jednotlivom štáte, ktorý je predmetom spracovania, analyzovania a zhodnotenia (Sústavy najvyšších štátnych orgánov, Systém politických strán a Volebný systém).

            Zvolená predmetná štruktúra učebnice umožnila autorom spracovať predmetnú problematiku na slušnej odborno-teoretickej úrovni. Z hľadiska aktuálnosti možno konštatovať, že ide o aktuálnu vedeckú prácu, ktorá chýbala v našej vedeckej spisbe. Ňou vlastne autori vyplnili túto medzeru.

            Autori v učebnici používajú historickú, komparatívnu, sociologickú a logickú metódu ako aj metódu vedeckej analýzy.

            Učebnica podľa môjho názoru je originálnym dielom a plní všetky požiadavky a kritériá kladené na vysokoškolské učebnice a to i napriek tomu, že skôr ju možno hodnotiť ako zborník a nie ako monografiu. Autori pri spracovaní predmetnej matérie správne využili citačné možnosti, ktoré prezentujú v poznámkovom aparáte. V tejto súvislosti treba upozorniť na skutočnosť, že časť „Literatúra” je uvádzaná tak, ako bola použitá pri jednotlivých kapitolách, čo jej použitie sprehľadňuje a čitateľovi umožňuje lepšiu orientáciu v nej.

 

Záver

• 1. Predmetnú učebnicu hodnotím kladne ato aj preto, že spĺňa všetky kritériá na vysokoškolské učebnice, ako aj preto, že bude prínosom do rozvoja predovšetkým politológie , ale do určitej miery i štátovedy atým aj pre spoločenské vedy.
• 2. Učebnica má skôr zborníkový charakter ako monografický, čo je podmienené najmä veľkým počtom autorov, ktorí sa podieľali na jej spracovaní, ale to neuberá na jej odborno-teoretickej úrovni.

 

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti predmetnú učebnicu „POLITICKÉ SYSTÉMY” kolektívu autorov pod vedením Jána Liďáka jednoznačne odporúčam používať študentom vyššie uvedených univerzít a okrem toho i učiteľom náuky o spoločnosti na stredných školách, najmä však gymnáziách humanitného zamerania. Okrem toho ju odporúčam používať pri výučbe politológie na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, ako i pri štúdiu žurnalistiky na filozofických fakultách našich univerzít.

 

 

                Prof. JUDr. Jaroslav  Chovanec, CSc.