Miriam Petráňová
Fiiiiiííííííííííííííííííílm
(správa z 5. medzinárodného filmového festivalu Bratislava)
Nechala som si čas, aby sa všetky obrázky dobre odležali v hlave, možno sa mi bude dariť a vykvasí z nich niečo naozaj voňavé, priezračné, čo bude zase ďalej podnecovať obrázkotvornosť v mojej hlave. Ale aj vo vašich hlavách, lebo chcem v krátkosti popísať filmovú udalosť roka, ktorú som mala možnosť zažiť v decembri roku 2003. To je síce už dosť dávno (aj naše novoročné predsavzatia sa premenili v zabudnuté vety túlajúce sa niekde v tuneloch mozgu) a tak sa môže zdať, že všetky tie filmy, kilometre filmového pásu, čo sa dali pozrieť v piatich kinosálach Palace Cinemas počas deviatich dní museli zákonite niekam zmiznúť. I zmizli, pomiešali sa, chôdzou sa pohrkali medzi sebou a dobre dopadli na dno hlavy. Ale zostal taký ten pocit, ktorý nemá meno, ale radí sa k pocitom zmiešaným a jeho charakteristická črta je relatívny optimizmus; dá sa povedať: Fiiiiiííííííííííííííííííííííílm žije.
Neviem, či mám začať začiatkom alebo koncom alebo… mám potrebu povedať, že darmo o filmoch rozprávať, písať, klábosiť, keď ste ich nevideli. Ako sa to hovorí? Lepšie stokrát vidieť ako raz počuť? To si nemýľte s dvakrát meraj a raz strihaj, to je trošku o inom. Ale nedá mi nespomenúť, že 5.IFF Bratislava prebiehal v priestoroch Auparku, teda pod umelým svetlom, v klimatizovanom vzduchu, vo víre nakupovačov v strese z Vianoc, v poletujúcich vírusoch chrípky, čo je viac menej nezmeniteľná realita nákupného centra, keď sa tam vyberiete. Ale ak tam idete, že ste fanúšikom Filmu (rozumej naozaj filmu) a nie priemernej otupujúcej bumšuchpicric americkej sračky; tak vám rýchlo dojde dych v zafajčenej malej hale pred pokladňami, kde bol počas festivalu Rad na lístky ako za boľševika do Tuzexu na rifle… To sa síce môže zdať ako pozitívny jav, ale trošku to kasy/Stroje, nie ľudia; nezvládali. No a k tomu si primyslite ešte ľudí, ktorí sa tam motali s pukancami, lebo išli na iné filmy bumšuchpicric, ale tých ste nevedeli v tej príšernej mase ľudí oddeliť od festivalových fanúšikov a tak festival nesplnil jedno z hlavných poslaní: zasvätená debata o filmoch po filmoch.
Ako si vybrať ten správny Film? To je najčastejšia otázka, ktorá vám behá v hlave, ako divý kôň z kovbojky. Festival je o správnych tipoch na filmy, ktoré je potrebné vidieť, lebo ich už nikdy nebudete mať šancu vidieť (jedine na ďalšom festivale, čo sa nemusí udiať; prinajlepšom vo filmovom klube). A to je pri počte dní trvania festivalu 9D, denne v 5 kinosálach po 5 premietaní je teda možnosť vidieť 25 Filmov za festival, čo nie je fyzicky možné a teda pri počte filmov cca 160, ktoré festival uvádza je bilancia 1 : 6. Ťažké rozhodovanie. Vidieť a zomrieť.
011 Beograd, 66 sezón, Á ma soeur!/ Tučné dievča, All the Little Animals/Všetky malé zvieratká, All Tomorrow´s Parties, Alt om min far/Všetko o mojom otcovi, Ang huling birhen sa lupa/Posledná panna, Annie Hall, Babij jar, Baka no hakobune/ Archa nikoho, Bellisima, Blázonko, Bloody Sunday/Krvavá nedeľa, Brak, Brucio nel vento/Vo vetre horím, Die Brucke von Mitrovica/ Most v Mitrovici, Bu san/ Zbohom, Dragon Inn, Buddy/Kamoš, Caja negra(Čierna skrinka, Calendar Girls/Hore bez, Ce jour-lá/Tento deň, Clément, Crna maćka, beli maćor/Biela mačka, čierny kocúr, Cuba libre, Danehaye rize barf/Drobné snehové vločky, The Decay of Fiction/Úpadok fikcie, Demonlover, Depuis qu´Otar est parti/Odkedy Otar odišiel, Dogville, La dolce vita/Sladký život, Dolls/Bábiky, Dom durakov/Dom bláznov, Elling, Far from Heaven/Ďaleko do neba, Farishtay kifti rost/Anjel na pravej strane, Finesta di fronte, La/ Okno naproti, Folk flest bor i Kina/Utópia, nikto nie je dokonalý, Fuhrere EX, Go West, Young Man!, Good Bye, Lenin!, Gori vatra/Horí!, Himmelfall/Padajúce nebo, Hukkle/Štikútka, Choses secretes/Chtíč, Ichijo Sayuri: nureta yokujo/Volanie túžby, striptérka č.1, In the Company of Men/V spoločnosti mužov a tak by som mohla pokračovať až po písmeno Ž. Predposledný film v abecednom zozname uvádzaných filmov v programe je Zatoichi. Išiel do kín, možno ste už na ňom boli a zámerne nepíšem názov pod akým film u nás v distribúcii išiel, pretože ako ste sami videli, z názvu filmu sa to presvedčenie, že chcete film vidieť nedostavilo. Názvy sa hromadia na kopu smetiska slávy, a tak organizátori ponúkajú stručný popis k filmu, bežne uvádzaný pri vábení do kina a pri tomto filme je napísané: Strhujúci samurajský triler o slepom šermiarovi, ktorého cesta je lemovaná bojom a krvou. Hádanka sa blíži k rozlúšteniu, áno, film sa volá Samuraj. Nevidela som ho.
Ale zato som videla ako môj prvý festivalový film Tučné dievča/Á ma soeur!, na ktorý ma poslal Martin Ciel, člen programového štábu, že vraj to môže byť dobrý film. Vo festivalom denníku, písali v rubrike Tipy programového riaditeľa na dnes (niečo v tomto zmysle): Príbeh o tučnom dievčatku, ktorému sa niekedy život javí ako rozprávka. Povedala som si, že však to risknem, film o tučnom dievčatku môže byť niečo iné, lebo filmy obyčajne nie sú o tučných dievčatkách. V programe sa o filme píše: Sex a vraždy ako prirodzená súčasť sveta. Viď tiež Sex je komédia. Pod filmom Sex je komédia je napísané: Film o nakrúcaní filmu, v ktorom sa nedarí erotická scéna. Viď tiež Tučné dievča. Tak som zostala zmätená, že buď programový riaditeľ je mimoň, keď spomína niečo s rozprávkou, alebo ako hovorí Martin Ciel (približne): „…načo čítaš program, však vieš, že to je úplne mimo…” Smola, film Tučné dievčatko bol o tučnom dievčatku asi tak, že to bol film o jej štíhlej sestre, ktorá bola úplne nezaujímavá, hlúpa pubertiačka, a po prvej scéne ste vedeli, že asi o čom to už bude, až na ten koniec, keď tej štíhlej (vedz aj krásnej) sestre akýsi maniak rozsekne hlavu a ich matku zaškrtí v aute, keď spia v aute na parkovisku a to tučné dievča je ním znásilnené…. polícii tvrdí, že síce nie je… a oni jej to uveria…bolo aj na mňa priveľa. Lebo akože hlavná sexuálna scéna štíhlej sestry a jej prvý styk s miestnym krásavcom na rodinnej dovolenke je potupa pre jej mladšiu (obidve sú ešte pod zákonom) sestru, lebo to musí s nimi pasívne absolvovať v jednej a tej istej miestnosti. Je vám jasné a o čo ide? To je jedno, moja rada je: na tento film nechoďte ani zadarmo.
Tak som dala na svoju intuíciu a začala som chodiť na filmy, ktoré mi boli sympatické, ale nedokážem vám povedať čím. 5.IFF Bratislava ponúkol sekciu Nórskych filmov. Videla som skoro všetky a smutne musím skonštatovať, že závidím. Každý jeden, iný ako druhý, ľudský o mladých i o starých, o snoch, o zime, o politike, o Živote. Závidím, že je to možné. Ide im to: točiť filmy. Tešila som sa každému záberu, dialógu, gestu, že rozumiem ich filmom, príbehom, osudom i keď sú stovky kilometrov inde. A viete čo, musela som sa sama pred sebou priznať, že tá moja závisť sa menila ako dvojexpozícia na vieru vo filmárske umenie.
Festival vyhral český film Nuda v Brne od divadelného režiséra: Vladimír Morávek, ktorý sa rozhodol vyskúšať si natočiť film s divadelnými hercami. A vyšlo to. Festival Bratislava je festival prvých a druhých hraných filmov, teda debutantov alebo ich druhých pokusov. A ako sa hovorí, že na prvú lásku sa nezabúda, tak to asi bude aj s filmom. Tvorcovia do nich dávajú životy, zapredávajú duše producentom, nejedia a nespia… A nikdy na tie prvé filmy nezabudnú. A to je aj s filmom Nuda v Brne, na ktorý sa nezabúda, ale časom sa vám popletie s inými klasickými českými filmami, pretože ako som aj počula porotu: konečne je tu film urobený ako rýdzi film, obrazotvorný a nehrá sa na umenie. No a vyhral, klasický, akademický, vtipný, absurdný, divadelný film. Tak to je stav súčasného filmu.
Žiada sa mi zvolať: Fiiiiiííííííííííííííííííííííílm je mŕtvy! Nech žije film!
P.S. Dúfam, že sa uvidíme v sedadlách prítmí kina s napätím v očiach, lebo nebudeme vedieť ako sa ten film skončí. To mám najradšej.