Novelizácia Ústavy Slovenskej republiky
Napriek kladnému hodnoteniu pôvodného textu Ústavy Slovenskej republiky sa ukázali aj niektoré slabé miesta, ktoré bolo potrebné postupom času zmeniť, resp. doplniť. V tejto súvislosti Milan Čič a Ľubomír Fogaš ako poprední tvorcovia Ústavy SR vo svojej knihe Ústava Slovenskej republiky, ktorá vyšla v roku 1992 okrem iného napísali: „Niet ústavy, ktorá nemá chyby, chybičky a ktorú by nebolo možné kritizovať za to, čo obsahuje, čo vyjadruje a čo všetko by mala ešte zakotviť. Platí to aj o našej novej ústave.” Ďalej píšu: „Tak ako každý zákon, aj ústava má nárok na svoj vývoj. Najlepším korektorom je život. Nová politická, štátoprávna, ekonomická a zahraničná situácia ukáže, kde sa žiada urobiť zmeny, formulovať isté inštitúty tak, aby lepšie zodpovedali súčasným i budúcim potrebám celej spoločnosti.” V tejto súvislosti treba upozorniť na skutočnosť, že i keď postupne štátoveda, ako i ústavnoprávna prax poznala konkrétne slabé miesta Ústavy SR, v prvých dvoch funkčných obdobiach Národnej rady SR ešte nebol vhodný čas, aby ústavodarca – Národná rada SR – mohla zmeniť a doplniť Ústavu SR. To predovšetkým preto, že v Národnej rade SR počas týchto prvých dvoch funkčných období bol taký pomer politických síl, že by žiadne, čo aj len čiastkové zmeny a doplnky Ústavy SR neboli schválené, t. j. nebol možný politický konsenzus. Až po šiestich, resp. deviatich rokoch uplatňovania Ústavy SR v ústavnoprávnej praxi, t. j. v treťom volebnom období, dosiahla vládna koalícia v Národnej rade Slovenskej republiky ústavnú väčšinu a politický konsenzus, aby mohla uskutočniť zmeny a doplnky Ústavy SR, a to bez opozície.
Pred schválením veľkej novely Ústavy SR sa uskutočnila novelizácia Ústavy SR dvoma ústavnými zákonmi. Obidve tieto novely sa dotýkali otázky právomoci a voľby prezidenta SR. Boli vlastne vynútené skutočnosťou, že po ukončení funkčného obdobia prezidenta SR Michala Kováča v roku 1998 bolo potrebné zvoliť nového prezidenta SR. To sa však nepodarilo ani po niekoľkokrát opakovanej voľbe viacerých kandidátov na prezidenta Národnou radou SR. Voľby sa uskutočnili v piatich kolách a o prezidentské kreslo sa uchádzalo desať kandidátov. Ani jeden z nich nezískal potrebnú ústavnú väčšinu deväťdesiat hlasov v Národnej rade SR. Tento stav chcela vládna koalícia zmeniť, preto prišla s návrhom na novelizáciu Ústavy SR.
Prvá novela Ústavy SR sa uskutočnila ústavným zákonom č. 244/1998 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia, t. j. 5. augusta 1998. Táto novela bola veľmi stručná. Zakotvovala, že prezidenta SR volí Národná rada Slovenskej republiky na návrh najmenej ôsmich poslancov tajným hlasovaním na päť rokov. Zároveň táto novela v druhom ustanovení zakotvovala, že v prípade, keď je uvoľnený úrad prezidenta SR, niektoré jeho právomoci sa presunú na predsedu NR SR. Ide o tieto právomoci: právo vymenovať a odvolávať predsedu a ostatných členov vlády SR, právo vymenovať a odvolávať vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov ustanovených zákonom, ako aj právo vymenúvať profesorov a rektorov vysokých škôl a povyšovať generálov.
Druhá novela Ústavy SR sa uskutočnila ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z. a nadobudla účinnosť dňom vyhlásenia, t. j. 27. januára 1999. Táto novela oproti predchádzajúcej bola rozsiahlejšia. Predmetná novela priniesla najmä dve základné zmeny dotýkajúce sa inštitúcie prezidenta SR. Zaviedla priamu voľbu prezidenta SR na päť rokov občanmi, a taktiež zaviedla právo odvolať prezidenta pred skončením volebného obdobia ľudovým hlasovaním. Okrem týchto dvoch hlavných zmien sa táto novela Ústavy SR dotýkala niektorých právomocí predsedu NR SR a najmä právomocí prezidenta SR, ako aj procesu, resp. mechanizmu voľby prezidenta SR. Taktiež sa dotkla i otázky právomoci Ústavného súdu SR vo vzťahu k voľbám prezidenta SR, k voľbám do NR SR a voľbám do orgánov územnej samosprávy, ako i vo vzťahu k výsledkom referenda. Ústavný súd SR tu rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb a výsledku referenda.
Ak chceme pochopiť „potrebu” tzv. veľkej novely Ústavy SR, ktorú navrhla a presadzovala a nakoniec i presadila a schválila vtedajšia vládna koalícia, ktorá mala ústavnú väčšinu v Národnej rade SR vo februári 2001, tak sa musíme myšlienkami vrátiť do roku 1992, kedy vo všeobecných voľbách v ČSFR zvíťazili HZDS (v SR) a ODS (v ČR). Z iniciatívy HZDS a SNS a viacerých národne orientovaných občianskych iniciatív bola 17. júla 1992 Slovenskou národnou radou schválená deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky a 1. septembra 1992 bola schválená Ústava Slovenskej republiky. Všetky politické strany, až na SDĽ, ktoré sú združené v súčasnej vládnej koalícii – SDK, boli proti schváleniu Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR a tiež Ústavy SR, ako aj proti rozdeleniu ČSFR, t. j. proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Práve právni experti SDK, ako aj jej niektorí špičkoví politici sa tzv. veľkou novelou Ústavy SR chceli akoby „rehabilitovať”, resp. zviditeľniť ako tvorcovia často nimi pertraktovanej tzv. novej Ústavy SR, a tak odstrániť svoj henidkep, tzv. „protivníkov” samostatného národného štátu – Slovenskej republiky. Boli to práve oni, ktorí sa stali chronickými kritikmi Ústavy SR a jej uplatňovania v ústavno-právnej a spoločensko-politickej praxi a to ihneď po jej schválení.
Vládna koalícia, resp. jej skupina 6 poslancov NR SR – právnych expertov (Kresák, Orosz, Šimko, Hrušovský, Fico, Meszároš) v mesiaci máji 1999 pripravila prvý návrh zmeny Ústavy SR, ktorý obsahoval 12 drobných zmien. neskôr, t. j. o rok, táto istá poslanecká skupina ale už bez Fica a Meszároša predložila návrh na zmeny Ústavy SR, ktorý už obsahoval 92 zmien. K tomuto návrhu zmien Ústavy SR vláda SR predložila doplňujúci návrh, ktorý obsahoval 63 zmien a doplnkov Ústavy SR. Týmto návrhom vláda SR podmienila svoj súhlas s predloženými zmenami Ústavy SR. Ďalej treba poukázať na to, že pri prerokovávaní návrhu na zmenu Ústavy SR, ktorý obsahoval 92 zmien vo výbore NR SR pre financie, menu a rozpočet, tento svojím uznesením schválil návrh na ďalších 75 zmien Ústavy SR. Takto sa celkove návrh zmien Ústavy SR zvýšil na 167 zmien. Z takéhoto prístupu k novelizácii Ústavy SR vyplýva, že nešlo o koncepčný a systémový prístup zo strany vládnej koalície, ale že tu zohral nemalú úlohu i politický lobizmus niektorých zainteresovaných skupín, ktorý často mal charakter politického vydierania. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že napríklad SMK tvrdošijne požadovala okrem iného zmenu Preambuly Ústavy SR tvrdením, že táto neobsahuje občiansky princíp, ale výlučne len princíp národný, čo nebola ani nie je pravda. (Žiadala, aby text „My, národ slovenský”, bol nahradený „My, občania Slovenskej republiky”). Túto požiadavku jednoznačne odmietla najmä opozícia ale tiež i vládna koalícia a samozrejme že i široká odborná a laická verejnosť slovenského národa. Nakoniec vládna koalícia za podporu SMK pri schvaľovaní veľkej novely Ústavy SR urobila s ňou politický obchod. Vládna koalícia SMK prisľúbila zriadenie maďarskej fakulty na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, taktiež vydanie pôdy neidentifikovateľných vlastníkov, schválenie požiadaviek SMK v rámci charty regionálnych a menšinových jazykov, ako aj vytvorenie národnostne (maďarského) väčšinového územného celku (SMK požadovala vytvorenie Komárňanskej župy).
Právni experti vládnej koalície vypracovali niekoľko verzií návrhu tzv. veľkej novely Ústavy SR. Posledný návrh na veľkú novelu Ústavy SR, ktorý predložila skupina poslancov NR SR (Peter Kresák, Ladislav Orosz, Ivan Šimko, Pavol Hrušovský) Národnej rade Slovenskej republiky, bol zo dňa 25. mája 2000, pod číslom 740/2000-sekr., tlač 643, Bratislava, máj 2000. Návrh veľkej novely Ústavy SR obsahoval všetky potrebné náležitosti. Dôvodová správa obsahovala 145 rkps. V tejto súvislosti treba upozorniť na skutočnosť, že predkladatelia návrhu veľkej novely Ústavy SR jej potrebu schválenia v pôvodnom znení, ako ju predložili, zdôvodňovali najmä tým, že ak nebude schválená, neprijmú nás do Európskej únie a NATO, ďalej poukazovali na to, že platná Ústava SR z roku 1992 má mnoho ustanovení nejasných a nekonkrétnych, a nakoniec na to, že viaceré ustanovenia Ústavy SR sa v praxi ukázali ako chybné. Tento návrh sa stal predmetom prerokovania v Národnej rade SR. V rámci priebehu rokovania o predmetnej novele Ústavy SR podali nespočetné množstvo pozmeňujúcich návrhov, a to jednak jednotliví poslanci, jednak skupiny poslancov NR SR. Viaceré pozmeňujúce návrhy v pozitívnom zmysle návrh veľkej novely vylepšili. Po trojtýždňovej búrlivej rozprave nakoniec koaličná ústavná väčšina NR SR upravený, možno povedať, že vylepšený návrh veľkej novely Ústavy SR dňa 23. februára 2001 schválila. Za schválenie veľkej novely Ústavy SR zo 148 prítomných poslancov NR SR hlasovalo 90, proti hlasovalo 57 poslancov a jeden sa zdržal hlasovania a dvaja poslanci NR SR neboli prítomní. Proti hlasovala opozícia HZDS a SNS a podľa vyjadrenia v dennej tlači proti hlasoval i poslanec Róbert Fico, predseda neparlamentnej pomerne silnej politickej strany Smer, ktorá vystupuje voči vládnej koalícii opozične. V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že Kancelária prezidenta SR oznámila, že prezident SR slávnostne podpíše schválenú veľkú novelu Ústavy SR. Potom však od slávnostného podpísania prezident SR upustil a novelu podpísal obvyklým spôsobom. Aj predseda NR SR a predseda vlády SR novelu podpísali v tichosti bez akejkoľvek slávnosti. Schválená novela Ústavy SR nadobudla platnosť dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov, t. j. 17. marca 2001 a účinnosť dňom 1. júla 2001 okrem čl. 125a, čl. 127, čl. 127a, čl. 134 ods. 1 a 3 a čl. 151a, ktoré nadobudnú účinnosť 1. januára 2002. Schválená veľká novela Ústavy SR spolu s predchádzajúcimi čiastkovými dvoma novelami Ústavy SR bola zaradená do úplného znenia Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov zo dňa 13. apríla 2001 v čiastke 56.
Ak hodnotíme prístup súčasnej vládnej koalície a jej právnych expertov k príprave a vypracovaniu návrhu veľkej novely Ústavy SR, musíme poukázať i na to, že na tomto procese nezainteresovali právnych expertov opozície a vôbec opozičných poslancov NR SR, ako aj nezávislých štátovedcov, resp. ústavných právnikov. Taktiež môžeme kriticky poukázať na to, že návrh veľkej novely Ústavy SR pred jeho podaním do NR SR nebol spracovateľmi a predkladateľmi – teda vládnou koalíciou predložený na verejnú všeobecnú diskusiu, čo je na škodu veci.
V poradí tretia novela Ústavy SR, nazývaná i veľká novela Ústavy SR, priniesla veľmi rozsiahle a významné zmeny. Možno povedať, že išlo o podstatné zmeny Ústavy SR. Táto novela bola publikovaná pod č. 90/2001 Z. z. Tento ústavný zákon sa skladá z troch článkov označených rímskymi číslicami. Článok I tvorí jadro zmien tzv. veľkej novely Ústavy SR. Článok II splnomocňuje predsedu NR SR, aby v Zbierke zákonov SR vyhlásil úplné znenie Ústavy SR. Článok III zakotvuje účinnosť Ústavy SR. V záujme prehľadnosti uskutočnených jednotlivých zmien, ktoré priniesla veľká novela Ústavy SR, poukážeme na ne podľa štruktúry či systematiky Ústavy SR.
Preambula Ústavy SR nebola novelou dotknutá.
V prvej hlave je novým spôsobom upravený vzťah vnútroštátneho práva a medzinárodného práva. Novela ho zakotvuje širšie oproti pôvodnej úprave v čl. 11, ktorý bol zrušený. Tento vzťah novela upravuje v čl. 1 ods. 2, ktorý zakotvuje, že „Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky”. Podobnú úpravu nachá-dzame i v niektorých ústavách členských štátov EÚ. Otázky vzťahu vnútroštátneho práva a medzinárodného práva sa dotýka i článok 7, ktorého pôvodné znenie zostalo pod ods. 1 a ktorý tento vzťah precizuje v nasledujúcich odsekoch (2, 3, 4 a 5). Z hľadiska realizácie prístupových krokov Slovenskej republiky do Európskej únie a Európskych spoločenstiev má osobitný význam čl. 7 ods. 2, ktorý zakotvuje, že: “Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády (podľa čl. 120 ods. 2) ak tak ustanoví zákon.” Článok 7 ods. 4 zakotvuje, že na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, na ktorých vykonanie je potrebný zákon a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej re-publiky. Citovaný článok obsahuje i výpočet ďalších medzinárodných zmlúv. Článok 7 ods. 5 fixuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. V tejto súvislosti sa žiada povedať, či zakotvenie prenesenia časti výkonu suverenity SR na Európske spoločenstvá a Európsku úniu nie je predčasné, či sa takáto úprava nemala zakotviť do Ústavy SR až pri bezprostrednom vstupe do EÚ. Taktiež otázka úpravy vnútroštátneho práva a medzinárodného práva medzinárodnými zmluvami je veľmi zložitá a neprehľadná. Na druhej strane treba povedať to, že čl. 7 vytvára ústavnoprávne predpoklady Slovenskej republiky pre vstup do EÚ a Európskych spoločenstiev.
Novela Ústavy SR obsahuje i nový článok, a to čl. 7a, ktorý sa dotýka otázky podpory národného povedomia zahraničných Slovákov a ich inštitúcií.
V druhej hlave Ústavy SR novela priniesla posilnenie základných práv a slobôd občanov a to najmä novou úpravou čl. 17 ods. 3 a 4. Článok 17 ods. 3 zakotvuje predĺženie lehoty pri zadržaní obvineného alebo podozrivého z trestného činu z 24 hodín na 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín. Sudca musí zadržanú osobu v uvedených lehotách vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu. Článok 17 ods. 4 zakotvuje, že: „Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca ju musí do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.” Tu treba poukázať na to, že i v prípade zatknutia obvineného došlo k predĺženiu lehoty z 24 hodín na 48 a 72 hodín.
Okrem uvedenej významnej zmeny novela Ústavy SR priniesla v čl. 13, že povinnosť okrem zákonom možno zakladať i medzinárodnom zmluvou, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo nariadením vlády ak to ustanovuje zákon.
Novela Ústavy SR z čl. 23 ods. 4 z pôvodného textu ústavy vypustila text, že „občana nemožno vydať do iného štátu”. Teda novela Ústavy SR neobsahuje zákaz vydania nášho občana do cudziny. Týmto sa postavenie občana do určitej miery zoslabilo.
Novela Ústavy SR v druhej hlave zavádza v čl. 25 ods. 1 obdobne, ako je to i v iných štátoch EÚ, brannú povinnosť občanov, keď zakotvuje, že: „Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov. Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti.”
Taktiež do Ústavy SR priniesla nový pojem, a to „orgány verejnej moci…”, ktorý popri zákonodarnej moci, výkonnej moci a súdnej moci vyznieva problematicky.
Článok 30 ods. 1 druhá veta prináša, resp. zavádza nový prvok volebného práva do nášho volebného systému, a to, že: „Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.”
Novela Ústavy SR v čl. 44 ods. 4 rozširuje starostlivosť štátu o ochranu životného prostredia, keď zakotvuje, že: „Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.”
Do spoločných ustanovení k prvej a druhej hlave Ústavy SR novela vkladá do čl. 1 ods. 2, ktorý zakotvuje, že: „Podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stav a núdzového stavu ustanoví zákon.”
V tretej hlave Ústavy SR sa veľká novela ústavy významným spôsobom dotkla čl. 56, ktorý upravila, resp. zakotvila úplne novým spôsobom. Teda článok 56 znie: „Národná banka Slovenska je nezávislá banka Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska môže v rámci svojej pôsobnosti vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak je na to splnomocnená zákonom.” (ods. 1). Ďalej zakotvuje, že: „Najvyšším riadiacim orgánom Národnej banky Slovenska je Banková rada Národnej banky Slovenska” (ods.2).
Tretia hlava Ústavy SR obsahuje druhý oddiel: „Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky.” Veľká novela Ústavy SR túto ústavnú inštitúciu zakotvila úplne po novom.
V čl. 60 ods. 1 zakotvuje postavenie Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a jeho právomoc, ktorá je oproti pôvodnej ústavnej úprave veľmi široká a taxatívne vypočítaná pod písm. a) až e). Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je nezávislý orgán kontroly. Predmet jeho kontroly je presne vymedzený v novele ústavy a je vlastne totožný s obsahom jeho právomoci. Novela Ústavy SR v čl. 60 ods. 2 vypočítava i subjekty, ktoré podliehajú do pôsobnosti Najvyššieho kontrolného úradu SR.
V článku 61 ods. 3 je upravené funkčné obdobie predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR, ktorí môžu tento úrad vykonávať najviac v dvoch po sebe nasledujúcich sedemročných obdobiach. Citovaný článok v ods. 4 zakotvuje inkompatibilitu (nezlučiteľnosť) funkcie predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu s výkonom iných funkcií alebo pracovným pomerom, s podnikateľskou činnosťou atď. okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.
Významným spôsobom sa veľká novela ústavy dotkla štvrtej hlavy Ústavy SR pod názvom “Územná samospráva.” Posilnila a prehĺbila sa ňou ústavná úprava samosprávy a jej prvkov. Pôvodný text Ústavy SR poznal inštitúciu samosprávy vyšších územných celkov ako druhý stupeň samosprávy. V článku 64 ods. 3 pôvodný text Ústavy SR predpokladal, že samosprávu vyšších územných celkov a jej orgány ustanoví zákon.
Novela Ústavy SR novým spôsobom zakotvuje územnú samosprávu, keď v čl. 64 hovorí, že: „Základom územnej samosprávy je obec. Územnú samosprávu tvorí obec a vyšší územný celok.” V článku 64a zakotvuje, že: „Obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt. Podrobnosti ustanoví zákon.”
Nasledujúce príslušné články a ich jednotlivé ustanovenia upravujú otázky hospodárenia a financovania obcí a vyšších územných celkov ako samostatných právnických osôb. Taktiež zakotvuje možnosť, resp. právo združovania sa obcí navzájom, ako i vyšších územných celkov s inými vyššími celkami. V čl. 67 novela zakotvuje formy uskutočňovania územnej samosprávy, a to formou zhromaždenia obyvateľov obcí, miestnym referendom alebo referendom na území vyššieho územného celku, ako i orgánmi obce alebo vyššieho územného celku. Osobitne významné ustanovenie obsahuje čl. 67 ods. 3, ktoré hovorí, že: „Štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.”
V článku 69 novely Ústavy SR sú zakotvené základné ustanovenia či princípy tvorby, resp. voľby orgánov obce a vyššieho územného celku. Ide o predsedu obce a obecné zastupiteľstvo a predsedu vyššieho územného celku a zastupiteľstvo vyššieho územného celku. Článok 71 zakotvuje, že na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť výkon úloh určených miestnej štátnej správy. Tento výkon štátnej správy zákonom riadi a kontroluje vláda.
Obec a vyšší územný celok v záujme plnenia svojich úloh a právomocí môže vydávať všeobecne záväzné nariadenia.
Piata hlava Ústavy SR zakotvuje zákonodarnú moc, ktorá sa realizuje prostredníctvom „Národnej rady SR a referendom”. Novela ústavy sa určitým spôsobom dotkla i tejto hlavy. Zmenu novela Ústavy SR priniesla v oblasti imunity poslancov NR SR, ktorú zúžila, resp. obmedzila. Novela Ústavy SR umožňuje podať občianskoprávnu žalobu na poslanca NR SR v prípade urážlivých výrokov vo svojich vystúpeniach. Novela ústavy ďalej precizovala úpravu vzdania sa poslaneckého mandátu v čl. 81. Taktiež podrobne upravila zánik mandátu poslanca NR SR v čl. 81a. Okrem uvedeného novela Ústavy SR rozšírila pôsobnosť NR SR v oblasti úpravy vzťahu vnútroštátneho práva a medzinárodného práva. [Pozri čl.. 84 ods. 3 a 4, čl. 86 písm. d).] Ďalej jej pribudli dve nové pôsobnosti, a to: „voliť a odvolávať predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky” [čl. 86 písm. i)] a vyslovovať súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky [čl. 86 písm. l)]. Novela Ústavy SR upresnila i otázku podpisovania zákonov v prípade, keď ich prezident SR vráti s pripomienkami NR SR na opätovné prerokovanie. Po schválení zákona v NR SR sa zákon vyhlási i vtedy, ak ho prezident SR nepodpíše, teda aj bez jeho podpisu.
V oblasti referenda novela Ústavy SR zakotvila prezidentovi SR možnosť podať na Ústavný súd SR návrh na rozhodnutie, či predmet referenda, ktoré má vypísať na základe petície alebo uznesenia NR SR , je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.
V šiestej hlave je zakotvená inštitúcia: „Prezident SR” (Prvý oddiel) a „Vláda SR” (Druhý oddiel). I tejto hlavy v prvom oddieli sa novela Ústavy SR dotkla v tom smere, že na jednej strane rozširuje právomoc prezidenta SR a na druhej zužuje. Novela rozširuje napríklad právomoc prezidenta tým, že mení voliteľnosť sudcov Národnou radou SR na menovací systém prezidentom SR. Pritom návrh na menovanie sudcov podáva nový orgán – Súdna rada SR. Zúženie právomoci prezidenta novela urobila v oblasti udeľovania amnestie prezidentom SR, ktorú môže udeliť až vtedy, keď je ukončené trestné konanie, resp. keď je vynesený trestný rozsudok.
Novela Ústavy SR sa dotkla i druhého oddielu šiestej hlavy Ústavy SR – Vláda Slovenskej republiky. Precizuje, resp. rozširuje nezlučiteľnosť výkonu funkcie člena vlády s výkonom poslaneckého mandátu, s výkonom v inom orgáne verejnej moci, okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti. Taktiež rozširuje a spresňuje právomoci vlády SR, o ktorých rozhoduje v zbore. Novela Ústavy SR rozširuje právomoc vlády SR i v oblasti svojej nariaďovacej činnosti. Do čl. 120 vsúva nový ods. 2, ktorý zakotvuje, že: “Ak tak ustanoví zákon, vláda je oprávnená vydávať nariadenia aj na vykonanie Európskej dohody o pridružení, uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej, a na vykonanie medzinárodných zmlúv podľa toho, ak to stanoví zákon” (čl. 7 ods. 2).
Siedma hlava Ústavy SR zakotvuje súdnu moc. Prvý oddiel tvorí „Ústavný súd Slovenskej republiky” a druhý oddiel tvoria „Súdy Slovenskej republiky.”
Novela Ústavy SR rozšírila a precizovala i právomoci Ústavného súdu SR. Zakotvila novú právomoc, ktorá umožňuje ústavnému súdu uskutočňovať kontrolu ústavnosti. Rozhoduje o súlade „všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy, t. j. obidvoch jej stupňov, teda o tom, či sú v súlade s ústavou a ústavnými zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd” (čl.125 písm. d.). Okrem toho novela ústavy dáva Ústavnému súdu SR právo pozastaviť účinnosť napadnutého predpisu ešte pred jeho meritórnym rozhodnutím (čl. 125 ods. 2). Treba privítať právo Ústavného súdu SR, že môže priznať primerané zadosťučinenie v prípade porušenia ústavných práv občana. Novela Ústavy SR priniesla i zmenu v počte ústavných sudcov, ktorých počet sa zvyšuje z 10 na 13, a taktiež sa zvyšuje ich funkčné obdobie zo 7 na 12 rokov. Pritom novela zakotvuje, že „tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu”.
Novela v druhom oddieli siedmej hlavy Ústavy SR zavádza novú inštitúciu, a to súdnu samosprávu v čl. 141a v podobe Súdnej rady SR. V tomto článku zakotvuje i jej zloženie, ako aj podmienky, kto môže byť členom Súdnej rady, jej funkčné obdobie, ako aj jej pôsobnosť. Ďalej novela Ústavy SR precizuje príslušné ustanovenia dotýkajúce sa súdov a sudcov SR.
V ôsmej hlave ústavy druhý oddiel novela ústavy zakotvuje opäť novú ústavnú inštitúciu, ktorú sme v SR doteraz nepoznali. Ide o zakotvenie „verejného ochrancu práv”. V ústavách niektorých štátov EÚ je zakotvený pod názvom „ombudsman.” Jeho postavenie upravuje čl. 151a takto: „Verejný ochranca práv je nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo s princípmi demokratického a právneho štátu.” Novela ústavy v príslušných odsekoch citovaného článku zakotvuje i systém a podmienky voľby verejného ochrancu práv Národnou radou SR.
Deviata hlava Ústavy SR obsahuje prechodné a záverečné ustanovenia. Novela Ústavy SR do tejto hlavy vložila dva nové články, a to čl. 154b a čl. 154c, ktoré sa dotýkajú sudcov a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách.
Pri hodnotení veľkej novely Ústavy SR treba poukázať na skutočnosť, že okrem súčasnej vládnucej koalície, resp. jej právnych expertov otázku potreby zmien a doplnkov Ústavy SR skúmali i právni experti opozície a taktiež nezávislí štátovedci – ústavní právnici právnických fakúlt a Ústavu štátu a práva SAV ako i sudcovia Ústavného súdu SR a to na základe uplatňovania Ústavy SR v ústavnoprávnej a spoločensko-politickej praxe. Každá zo skupín právnych expertov a štátovedcov, resp. ústavných právnikov dospela k inému záveru. Právni experti vládnej koalície navrhovali potrebu uskutočnenia zmien Ústavy SR tzv. veľkou novelou, čo sa v konečnom dôsledku i uskutočnilo. Právni experti opozície a nezávislí štátovedci a sudcovia Ústavného súdu SR navrhovali uskutočniť zmeny Ústavy SR tzv. malou novelou. Svoj návrh zdôvodňovali tým, že pri slušnej politickej kultúre ako aj už vykonaných korekciách v uplatňovaní Ústavy SR v praxi Ústavným súdom SR formou jeho nálezov a taktiež už schválenými dvoma novelami Ústavy SR z roku 1998 a 1999, a ako aj v záujme stability Ústavy SR a tým aj stability štátu, slovenská spoločnosť a štát vystačia s pôvodnou Ústavou SR, resp. so zmenami uskutočnenými tzv. malou novelou Ústavy SR. Autor tejto state bol toho názoru, že Ústavu SR ešte netreba meniť, a keď už, tak len tzv. malou novelou Ústavy SR, ktorá vlastne predstavovala už uskutočnené ústavné zmeny v roku 1998 a 1999 a počítala s ústavnou zmenou predĺženia lehoty pri zadržaní podozrivého alebo obvineného z trestného činu a taktiež s ústavnou zmenou postavenia a pôsobnosti Najvyššieho kontrolného úradu SR. Tento svoj názor prejavil i vo svojej vedeckej a publikačnej spisbe. Autorov návrh tzv. malej novely Ústavy SR v podstate korešpondoval s návrhom na zmenu Ústavy SR, ktorý predložil poslanec Róbert Fico ako i vtedajší predseda Ústavného súdu SR akademik Milan Čič a ktoré boli publikované. Návrh poslanca Róberta Fica bol predložený do NR SR ako poslanecký návrh pod č. 613 – tlač, z apríla 2000 a návrh vtedajšieho predsedu Ústavného súdu SR akademika Milana Čiča bol publikovaný v dennej tlači ako i vo vedeckej zborníkovej spisbe.
Na záver treba konštatovať, že Ústava Slovenskej republiky je základným ústavnoprávnym a politickým aktom zavŕšenia národno-emancipačných snáh a naplnením historických túžob slovenského národa po vlastnom štáte. Je základom vzniku slovenskej štátnosti vo forme samostatnej, suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky. Všetky tri uskutočnené novely Ústavy SR platia a majú svoju účinnosť, a preto ich treba s plnou dôslednosťou uplatňovať v ústavnoprávnej a spoločensko-politickej praxi na prospech našich občanov a budovania Slovenskej republiky ako moderného štátu európskeho typu.
Prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc.