Mladí spisovatelia a básnici Európy na UNESCO/PEN konferencii
v Budmericiach (30. 10. – 2. 11. 2003)
Medzinárodná konferencia financovaná UNESCO pod patronátom PEN International s cieľom „Mladí spisovatelia a básnici za vyrovnanie tvorivých podmienok v Európe” sa u nás konala po prvýkrát. Aktivity mladých autorov však u nás majú už dlhoročnú tradíciu. Začalo to Klubom mladých autorov, ktorého aktivita kulminovala začiatkom 80-tych rokov najmä v legendárnom V-klube. Z neho v roku 1985 vykryštalizoval Kruh mladých autorov (KMA) s cieľom získať samostatný publikačný priestor pre mladú literatúru. Ako jeho prvý predseda, mal som možnosť na vlastnej koži zažiť nadšenie rovesníkov i podozrievanie straníckych papalášov, ktoré vyústilo do „normalizácie” KMA tým, že vedenie Zväzu slovenských spisovateľov dosadilo na miesto predsedu komunistu a tak dostalo všetky aktivity pod svoju kontrolu (rovnako ako ŠtB, ktorá mala medzi nami svojho dôverníka).
V tej dobe prebiehali takéto aktivity mladých autorov aj v okolitých krajinách. Najúspešnejší boli Maďari, ktorí založili Zväz mladých autorov a vydobyli si vlastné vydavateľstvo fungujúce podnes. Po páde komunizmu sa tieto snahy celkom logicky spojili a mladí autori strednej a východnej Európy sa stretli v maďarskom Pécsi v roku 1994. Toto stretnutie ma inšpirovalo k zorganizovaniu pokračovania v Budmericiach ešte v tom istom roku (2.-4.12.). Z neho vyšiel aj prvý zborník ako projekt „Jeden deň strednej Európy” za účasti zahraničných hostí z Albánie (Bashkim Shehu), Českej republiky (Pavel Verner), Chorvátska (Miloš Durdevič a Sibila Petlevski), Maďarska (András Visky a István Vörös), Poľska (Oľga Tokarczuk), Rakúska (Walter Kohl), Rumunska (Zsolt Láng a Iustin Panta) a Slovinska (Andrej Blatnik a Lela B. Njatin). Tieto stretnutia pokračovali v nasledujúcich dvoch rokoch v Ilieni (Rumunsko, 1995) a Likani (Gruzínsko, 1996).
Spomínané stretnutie v Budmericiach bolo pod hlavičkou PEN International, ktoré má úlohu mladých spisovateľov a básnikov na programe už niekoľko rokov. Podstatnejšia diskusia (z ktorej som spracovával pre následný PEN kongres podrobnú správu) prebehla na regionálnej PEN konferencii v Jurmale (Lotyšsko, 1998). V roku 2002 na PEN kongrese v macedónskom Ohride už bola témou panelovej diskusie, ktorej som predsedal. Z tej vyšla myšlienka zorganizovať takéto reprezentatívne stretnutie mladých členov PEN International u nás. Tak sa stalo Slovenské PEN Centrum organizátorom medzinárodnej konferencie, ktorej sa zúčastnili mladí spisovatelia a básnici z Bulharska (Boiko Lambovski a Violeta Christova), Belgicka (Nicolas Ancion), Českej republiky (Pavel Verner), Holandska (Robert Dorsman), Litvy (Julius Keleras a Vaida Keleriene), Maďarska (Anna Szabó a György Dragomán), Malty (Immanuel Mifsud), Nemecka (Claudia Anthony), Slovinska (Branko Senegačnik a Polona Glavan) a Srbsko (Aleksandar Gatalica). Nasledovné texty sú malou ukážkou ich tvorby.
Gustáv Murín, predseda SC PEN
Aleksandar Gatalica
Storočie
Sto a jeden príbeh z jedného storočia
JEDLO
Roku 1941, keď boli vojská nemeckej 12. armády na dosah od Belehradu, mal zlatník Karlo Ferfera ešte vždy hodinársku lupu pod chlpatým obočím. Až do poslednej chvíle odmietal uveriť v porážku armády, do ktorej poslal oboch synov. Bol však rád, že počas bombardovania Belehradu neboli v meste, hoci jeho zlatníctvo na Garašaninovej ulici ostalo nedotknuté, ba ani výklad nepraskol; priamy zásah dostal jeho rodinný dom v Neimare. Karlo vždy vstával zavčasu a odchádzal do obchodu, ale jeho synovia boli zvyknutí spať do poludnia. Teraz by boli mŕtvi.
Ale našťastie teraz sú ďaleko, možno v zajatí, a Ferfera ostal vo svojom obchode. Možno bol posledný, kto sa dozvedel o páde Nišu a o smrti obrancov v Kragujevaci. Vyčistil zlato vo výklade, klamal sa slabou nádejou v britskú armádu a uvažoval o spoločnom srbsko-grécko-anglickom fronte v Macedónsku a v Thessaly. V utorok sa dozvedel – zase medzi poslednými – že nemecká armáda vstúpila do Bitoly a Ochridu, a uvedomil si, že toto je koniec. Nikdy nevznikne spoločný front alebo ústup cez Albánsko, alebo prelom na novom solúnskom fronte. Napokon sa rozhodol, že sám odíde. Vložil náramky a jemné drobné retiazky, založené prstene a novú kolekciu pečatných prsteňov do malého vrecúška a pobral sa preč. Zvonec nad dverami zlatníctva zazvonil a starec zastal. Vtedy neuvažoval o tom, ako mnohí pred ním, či zamknúť alebo nie, čosi iné mu prebleslo mysľou. Vonku iste niekto čaká, aby ho okradol v špinavých zatarasených uliciach, alebo vo vlaku.
Preto sa vrátil do obchodu, pridržal zvonec, aby nezazvonil, ako to robieval a sadol si na starú stoličku. Tento raz si však nezaložil lupu na oko. Bol večer a Karlo Ferfera bol hladný. Vysypal vrecúško čudne si uvedomujúc, že starý život už neznamená nič a začal prehĺtať náramky a jemné retiazky. Trasúcimi rukami vybral drahokamy a polodrahokamy z pečatných prsteňov a zhltol ich, ako človek, ktorý už dlho nejedol. Potom vyšiel von a nezavrel dvere. Musel sa ponáhľať. Už mu neostával čas.
Podarilo sa mu dostať do preplneného nočného vlaku do Uzice. Nikto z cestujúcich neveril, že sa do uzických vrchov vôbec dostanú, a nikto si nevšimol starca, ktorý sa krčil v rohu preplneného nákladného vozňa. Krátko pred polnocou – len niekoľko hodín predtým ako do mesta vstúpila nemecká motorizovaná brigáda princa Eugena – sa vlak napokon dostal do Uzice. A priamo na nástupišti sa na starého Žida usmiala Šťastena. Žalúdok mu zvierala bolesť, sotva potlačil zvracanie, keď vtom takmer vrazil do svojho mladšieho syna. Jednotku Elijaha Ferferu rozpustili. Chlapca zranila guľka na hlave a poškodila mu zrak a sluch. Elijah bol veľmi prekvapený, keď začul otcove zmätené reči o zlate a o tom, že keď umrie, on, jeho syn, mu musí vlastnými rukami rozrezať žalúdok. Starec mu znova a znova opakoval, že musí nájsť svojho brata a potom niekam s pokladom ujsť… Elijah si myslel, že starec má brušný týfus a odviedol ho do stanu poľnej nemocnice, kde Karlo Ferfera zakrátko umrel. Čoskoro nato sa ozval škripot nemeckých tankov. Seržant Elijah Ferfera tak-tak stihol pochovať otca v pokoji.
Julius Keleras
MIMO DÔKAZU, OPAKOVANIA ČI DOSAHU
no mimovoľne; sneh na hlavách sa im vpletá do spánku,
a do zvraštených obŕv; v bezpečnom tieni
čaká čln na Chárona, ktorý dávno dospel k zániku
a v starom dome kdesi vzadu v šatníku
posledný svedok narodený v snehu vo februári
zomiera túžbou naposledy a na konci púte,
a znova nebolo nič dokázané, zopakované ani dosiahnuté.
KORDÉLIA
Už niet viac sĺz. Sneh vyleptáva nové osudy
do strohých šablón, sejačka sa nezastaví
a neposúdi hĺbku, kyprosť zeme pooranej.
Dobre viem, že práve tým sa budí bolesť v tvojej rane,
klíčiace biele hľuzy sa v mrazivom vetre trasú, Kordélia.
Už niet viac sĺz. Za rohom svitá jeseň;
a komorníkov stíha detstvo kráľa. Vidíš pavúky –
sú dýchavičné od lozenia v žľaboch striech;
pri múroch poľovné psy zrýchľujú svoj beh;
a telo si svoj exil stráži, soľ s ním spätú.
Už niet viac sĺz. A kniha bielo skríkla naposledy;
korunu svojej dcére vyššia moc späť vracia:
tá si už zvykla – život chutí po soli. Rozpúta sa
víchor – a nevinnosť, prostota a pravda v ríši zasa
spoja sa, akoby preč nikdy ani neboli.
OPUSTENÉ KNIŽNICE
Keď vlhkosť votká do kníh mrzké iniciály,
rukopisné mole už nemôžu viac na krídlach vzniesť k výškam
trofeje starých čias. Poníženú a tichú sťažnosť zradia dvere, zapúšťa
korene pomýlený bludný refrén zrád.
V odľahlých sektoroch veterníky určujú smer prieniku
vzduchu, vážna listina prichádza do mesta pokrčená. Atrament
ukrýva dlhé ruky v cudzích pergamenoch, kde sú koristnícke dekréty
tyranov vo svojej koži.
Tak vstaň, duch chaosu; dosť bolo zívania
v púšti: čoskoro formálne, novo zrodené lesy (tučný a teplý sen
buržujských spální) vrhnú svoj všedný odev do plameňa,
drevo pocíti krútivú bolesť rozkoše a porozlieva
po izbe svetlo. Vstaň, abeceda tlače, než ťa eskortujú
pre ťažké zvony a či klávesy. Letné ráno je zlé
pre bezdomovcov, hľadajúcich v parku
denné sny.
Vstaň, Mozart z prevracanej stránky, tvoj orchester sa
ukláňa notám, čoskoro uvidíme tanec rovný zrodu mýtu,
a či tragickú krásu plachetníc miznúcich v egejských víroch
pred tisíckou rokov.
Vstaň, aby svitajúci vek v tvojich regáloch
objavil žiarivý breh, čo uzreli pradávni námorníci, božské
tváre žien votkané do nežltnúcich stránok, kde sa svetlo skrýva
pred prachom. Aj vlhkosť sa drží bokom.
Nadlho? Ako knihy potrebujú oči, písmenám
zas treba ruky, čo ich zdvihnú ku svetlu. A tak poznanie
zahrnie prebudené mesto, ako keď rinúca sa jar stúpa na tichý
kopec so zelenou rečou k úsvitu. V rozľahlých knižniciach nám klíči
na pomoc abeceda, v ktorej, i keď náznakom, započujeme
k nám hovoriace hlasy anjelov. A tak slovo Pána
predsa len prúdi hlbšie, hlbšie preniká.
Violeta Hristova
***
Popieram tvrdé veci
Popieram tvrdé pravdy
A to čo ma vábi
Zdá sa vždy
Iné..
Pláva medzi polopravdou neba
Šteklí
Prichádzajúce
Mraky…
A aj keď je nekonečné
Má farbu mnohých farieb
Vôňu mnohých vôní
A jeho hlas je potok nebies
A znie mnohými hlasmi.
Lebo je samé sebou
A iným
Všetkým čo dosiahneme
A tým čomu nerozumieme
Lebo láska je stretnutie
Ale aj hľadanie.
Podiely môjho života
Všetky boje.
Pokúšam ho.
On pokúša mňa
Potom si vyškriabeme oči
Chcem to hodiť do koša
A ísť bez neho
Akosi.
Bol mi priateľom od detstva
Ale teraz mi nestačí.
Zamávam rukou
A pozbieram sa
Ako kvet z okamihu.
A Boh mi je svedok
Od začiatku
Že chcem byť každé ráno dobré dievča
Ale potkýnam sa o detaily.
Čudní muži
Všetci mi chcú vstúpiť do očí
Len jednému sa však podarí
Pamätať si to najdôležitejšie…
Pristaviť rebrík
A vyšplhať sa po ňom.
Ak si muž, ktorého potrebujem –
Ľúbim ťa!
A nevrav mi že som primalá na to,
Aby som ti naplnila život
Som posledná slza
Čo padne
Do pohára vína
A bude tiecť svetom
Namiesto západu slnka.
Už som vedela, že prejdeš
Presne cez môj život
A všetky skúsenosti v ňom
Sa stanú náhodnými
Skonštruovanými domami.
Na chvíľu zastaneš na moste
Na novom moste
Čo je z dvadsiatich životov
Vždy ten istý.
Nie je mi jasné, či prinášaš lásku, alebo
Len prechádzaš pomimo
Ako prechádza zima…
Som zvedavá, či prejdeš
Námestím nesúcim moje meno
Šteká pes a oznamuje
Tvoj príchod do susedstva
A ja viem, že mi prejdeš
Cez oči
Cez môj hlas a moje telo.
Vraví sa, že všetky cesty vedú do Ríma
Všetky skutočné cesty dovedú ku kostolu…
Ak mi teraz prejdeš životom, niet inej cesty
Dvetisíc rokov a… nič
Urazený pohan
Sa usadil v ohnisku môjho srdca
Ako sa mám brániť pred minulosťou?
Budúcnosť nie je možnosťou.
Ešte vždy potrebujem prázdniny
Od zimy a od života
Ešte vždy som tu sama.
Ešte vždy som nehodná.
Ako semienko,
Ktoré Pán Boh vypustil z ruky
Do brázdy života.
Dvetisíc rokov a nič.