SVETLO POD ŠIRÁKOM
KATARÍNA SEDLÁKOVÁ
O divadle a divadelníkoch trochu ináč alebo Na cestách s martinským divadelným súborom Babscénus
Nuž „tá ideme”…
Rehoľa kočovných komediantov, trubadúrov, šermiarov a sokoliarov bola doménou stredoveku. Dnes, v čase, keď postupne opäť ožíva stará tradícia hradných slávností, ožívajú aj ich symboly. Pre to, aby predstavenie žilo a postavičky rozprávkových hrdinov ožívali kdekoľvek, treba len veľký širák, pod ktorý sa rozprávka schová, keby začalo pršať.
S prvými, čo len trošku teplými lúčmi slnka sme odchádzali s obrovským starodávnym kufrom, do ktorého sme mali ambíciu nastrkať všetky veci a, samozrejme, ešte ďalšími minimálne tromi vrecami, za deťmi do sveta. Všade tam, kde sa ten starý kufor dal položiť, či dokonca aj otvoriť. Na mojom starom žiguli, dedičstve po otcovi, sme chodievali po školách a škôlkach, hradoch a zámkoch s Maťkom a Kubkom, Psíčkom a Mačičkou, Dubkáčikom a Budkáčikom, či Ďurom-truľom, podľa toho, na čo sa herci – Tibor Kubička, Drahuška Panušková, Ludvig Bagin – momentálne cítili.
Chcem robiť divadlo, ale to nevadí
Na cestu na Vojvodinu sme si však už museli zabezpečiť, nie som si však istá či lepšie, ale určite aspoň väčšie auto – zelenú Škodu 1 203, samozrejme, aj so šoférom Janom. Cesta k pohostinným dolnozemským krajanom viedla však akosi hore kopcom. Z Martina sme sa vydali po kľukatých banských osadách cez Kremnicu a Novú Baňu priamo na maďarskú hranicu, kde sme síce úspešne dorazili, ale s prázdnou nádržou. Janovi na miestnej pumpe síce dovolili fajčiť a pumpár mu dokonca aj popolník priniesol, ale benzín pre naše auto v ponuke nemali. A tak, aj keď sa Škodovka mračila, naliali sme jej do nádrže bezolovnatý benzín, pridali sme zmes „pre veteránov” s olovom a pokračovali sme smerom k srbskej hranici, kde nás už čakalo ďalšie prekvapenie. Hoci sme pasy a víza mali v poriadku, zelená karta platná a uznávaná celou Európou nám za hranicou Maďarska odrazu prestala platiť. Na všetky naše otázky, hrozby a prosby sme od srbského colníka dostali jedinú odpoveď: „Srbsko nie je Európa, Srbsko je Balkán!” a ten, ako som sa už viackrát presvedčila, ak dajaké zákony má, tak len svoje vlastné. Život sa aj tu krúti, ale asi druhou stranou. Nuž, zaplatili sme 150 DM a ponáhľali sme sa rovno do Kysáča posťažovať sa Jankovi Privizerovi a ostatným kamarátom, aká krivda sa nám stala. Rovno asi nie je to správne slovo, lebo napriek tomu, že sme mali mapy, orientovali sme sa skôr intuíciou a do Kysáča nás priviedol len vlastný inštinkt. Keď Jano povedal „tam je Kysáč”, pravou rukou ukázal smer, aj domáci dodnes rozmýšľajú nad trasou, ktorá nás po trinástich hodinách, doviedla pred dom Marienkiných rodičov.
Marienku sme viezli z Čadce, kde jej operovali slepé črevo, domov. Ale skôr, ako si stihli prísť šťastní rodičia privítať dcéru, ako to už býva, vítala nás ešte šťastnejšia a nedočkavejšia susedka, ktorú sme síce nepoznali, ale ona už o všetkom vedela. Marienka nás potom zaviedla domov. Veľký dom ešte nebol okožovaný, ale zato plný detí a ľudí z blízkeho i vzdialenejšieho okolia, ktorí prišli hneď ako sa po Kysáči rozchýrilo, že „divadlo stihlo zo Slovenska”.
Usadili sme sa v kuchyni. Prvé kolo pravej kysáčskej, dobre okorenenej klobásky s cibuľkou nám nakrájali, ostatné sme si už odkrajovali sami, veď sme boli takmer ako doma. Chvíľu som pozorne sledovala domácich, čo robia s tým tvrdým črevom, v ktorom bola naplnená klobása a ktoré mi nijak nešlo dole krkom, ale keď som videla, že žiadny odpad na tanieri neostával, žula som tie črevá aj ja. Len keď sa odrazu rozleteli kuchynské dvere, do ktorých si zastal obrovský, nielen vysoký, ale aj dosť široký chlap, gazda a Marienkin otec v jednej osobe a s detskou radosťou v očiach i hlase všetkým oznámil, že sa mu sviňa oprasila a má dvanásť prasiatok. Všetci sme sa rozbehli do chlieva obzerať prírastok. A potom, takí zamastení od klobásky, spotení po dlhej ceste – a teraz už aj dokonale zablatení sme sa vybrali hore dedinou, privítať sa s ostatnými.
Aby nám neostalo plakať v druhej reči
Napriek tomu, že na území Srbska, a teda aj Vojvodiny, je úradným jazykom srbčina, slovenská menšina si tu zachovala svoj materinský jazyk, ktorý si pred viac ako dvesto rokmi priniesli jej dedovia s uzlíkom starostí zo Slovenska. Slovenčina sa používa nielen v školách, ale je aj jazykom liturgickým, jazykom ulice a domácností a na neposlednom mieste je aj jazykom javiska. Na rozdiel od slovenskej menšiny napr. v Maďarsku, kde po slovensky už deti veľmi nerozprávajú a rozumejú len veľmi málo, na Vojvodine sa krásnou slovenčinou nielen rozpráva, ale každá obec sa hlási k svojmu slovenskému pôvodu a všade vám hrdo povedia, že sa práve nachádzate v najslovenskejšej osade Vojvodiny, či to bude v Kulpíne, Selenči, Pivnici, alebo Padine. Okrem slovenských škôlok, škôl a gymnázií je takmer v každej obci slovenský rozhlas, čítajú sa slovenské noviny a z Nového Sadu sa v slovenčine šíri aj televízne vysielanie. A čo je najkrajšie, do všetkých týchto aktivít sa zapájajú najmä mladí ľudia s chuťou, elánom, často bez akejkoľvek odmeny, no s láskou.
Aj pre slovenské divadlo v Kysáči sú zapálení mladí. Veď ako sa vyznal Janko Privizer, „je to ako reč z kancľa, kým existuje slovenská reč, kým farár káže z kancľa, aj divadlo sa hrá, ide reč z javiska, a to je základ, lebo ak sa aj to opustí, ostane nám už len plakať v tej druhej reči”. Nikto tu z divadla nežije. Všetci sú ochotníci. S východom slnka odchádzajú na pole, so západom sa vracajú, aby sa večer zišli a hrali divadlo. Aj Janko Privizer chodí každé ráno na svojom traktore do poľa a opatruje statok v maštali. A ako sa dá pracovať, živiť rodinu a zároveň robiť krásne divadlo mi vysvetlil takto: „Vieš, ideš na roľu, kombajnuješ kukuricu, zastavíš kombajn, keď ti dobre ide a zapíšeš si, aby si nezabudla. A tak sa aj predstavujem – som Ján Privizer, mám tri deti, žijem z poľnohospodárstva, chcem robiť divadlo, ale to nevadí.”
A keď si Janko Privizer trošku zaspomínal, prezradil mi, ako chcel kedysi pred rokmi urobiť s mládežníkmi hru Ako pobozkať chlapčeka. Po skúške poprosil Igora a Anku, aby na chvíľu ostali. A keď si sadli, vyrozprával im obsah tejto hry. Počúvali, páčilo sa im to, ale „keď som im povedal – A teraz sa pobozkajte! – pobozkali sa síce, ale Anka viac neprišla do divadla. Asi som urobil chybu. Mal som byť opatrnejší. Teraz mám pätnásťčlennú skupinu od štvrtej triedy základnej školy. Od malička ich učím robiť rozdiely, že vaše vzťahy sú vaše vzťahy a divadlo je divadlo. S týmito som už také problémy nemal. Vedia sa pobozkať, pozerať sa do očí. Aj iskrička sa objavila… Niektorí chodia na skúšky, aby si zahrali práve takéto roly.”
A prostriedky? Sponzori? „Keď dá Jano daske, ja budem naveky voziť!” To boli predstavenia mládežnícke, ale situácia je taká, že predstavení pre deti v slovenčine je málo. Väčšinou sú srbské, alebo nie sú, a preto bol najvyšší čas zobrať starý komediantský kufor a otvoriť ho až v plných dolnozemských sálach, kde javisko splývalo s hľadiskom, deti reagovali, zapájali sa, spievali, tlieskali a tancovali. Ukázalo sa, že tieto deti dôverne poznajú divadlo a divadelnú ilúziu, veria jej a nedajú si ju nikomu zobrať.
Cesta do Európy vedie popri kysáčskych poliach
O mojom prvom stretnutí s Christom Bojčevom, bulharským dramatikom, som hneď po návrate z Bulharska rozprávala aj Jankovi Privizerovi. Bol vtedy aj s ostatnými Kyšáčanmi na Slovensku, zavolali sme ich teda aj do Turca, zaviedli do Jasenskej doliny a hoci bolo leto, pustili sme im sedačkovú lanovku, aby sa vyviezli hore. Bol to pre nich silný zážitok. Janko sedel na lanovke a kričal: „dýchajte, dýchajte!” A keď z toho kolotoča všetci poschádzali a popozerali si okolie, porozprávali sa s ľuďmi, mnohí z nich sa potom priznali, že sa tu tak cítia ako doma, akoby odtiaľ z Fatry odišli ich dedovia na dolnozemské roviny.
Tento drobučký človiečik zaujal Janka natoľko, že si vyhľadal a prečítal preklad jeho hry Plukovník vták v srbčine a krátko na to mi telefonoval, že chce, aby som mu hru preložila do slovenčiny.
Vtedy som si uvedomila, že táto hra, ktorá už bola inscenovaná v Európe, Ázii, v Amerike a uvádzaná divadlami v 25 krajinách sveta, je napísaná Christom Bojčevom pre dolnozemských Slovákov a prostredníctvom nich aj pre slovenské publikum na Slovensku. Ak sa má niekde za hranicou Bulharska hrať dobre, tak jedine na dolnej zemi, kde vrie balkánsky temperament ochladený slovenským vánkom zo severu práve tu, akoby medzi západom a východom.
Hra vtipne, zároveň pichľavo, ale veľmi aktuálne hovorí o istej momentálnej spoločenskej a politickej realite, v ktorej sa práve v tomto období nachádza viacero európskych štátov. Autor si na vyjadrenie svojho postoja zvolil optiku špecifickej skupiny ľudí – bláznov žijúcich v izolácii v jednom bulharskom kláštore v horách, ktorí sa vydajú hľadať iný, lepší svet. Ich cesta za snom vedie z Bulharska cez Srbsko, popri poliach našich krajanov z Kysáča, cez Maďarsko a Slovensko až do Štrasburgu pred Európsky parlament. A pretože cesta z Bulharska cez hraničný priechod Ruse vedie zas popri poliach nadlackých a békeščabianských, hra môže osloviť tak Slovákov v rumunskom Nadlaku, ako aj v Békešskej župe v Maďarsku, vďaka ich balkánsko-európskemu pôvodu.
Christo mi veľa rozprával o inscenáciách, ukazoval mi fotografie, divadelné bulletiny, plagáty, posťažoval sa, že mu na predstaveniach hrá grécka hudba. Zaujala ma fotografia z predstavenia v Nemecku, a tak som sa ho opýtala, ako tam prečítali autora. Pokrčil len plecami a rezignovane povedal -chladné, nemska rabota. Som si však istá, že keby videl predstavenie ochotníkov v Kysáči, drsných zrobených chlapov, ktorým pri klaňačke tiekli slzy a divákom mráz chodil po chrbtoch, bol by uveril.
Prišla sem na návštevu a ostala tu dvadsať rokov
Každého väčšieho podujatia v obci, ktoré sa obyčajne koná v priestoroch kultúrneho domu, kde je „Zakázané hryzkať semienka”, ako upozorňujú oznamy na stenách, sa zvykne zúčastniť aj kňaz a učiteľ. Evanjelická farárka sem prišla pred dvadsiatimi rokmi za svojim manželom, s ktorým spolu študovali v Bratislave, ako povedala na návštevu. Dnes je tu už viac ako dvadsať rokov.
Ponúknu vlastnú posteľ, miesto pri stole a teplý koláč s čerstvo nadojeným mliekom, nuž ťažko sa aj nám odchádzalo z Vojvodiny, z tohto Malého Slovenska na Balkáne, ktoré trošku pripomína La Pettite France, Malé Francúzsko v Štrasburgu, pomenovanie časti mesta, ktoré akoby vzniklo ešte v časoch, keď Štrasburg patril Nemecku.
Aj auto na spiatočnej ceste akosi viac dymilo a zúrivejšie vrčalo, ako sme zistili neskôr, bolo bez výfuku. Kúdoly dymu, ktoré z neho vychádzali, išli priamo do vnútra, kde naviac bolo aj dosť teplúčko, pretože medzi tým sa Janovi podarilo opraviť kúrenie. A tak sme si uprostred horúceho leta mohli aj zakúriť, na žiaľ, vypnúť sa to zariadenie už nedalo.
Dolu Dunajom
Najbližšia cesta na dolnú zem viedla do Maďarska. Ale horúco nám začalo byť ešte pred tým ako sme v Bratislave nastúpili do vlaku. Drahuš, ktorá mala byť súčasťou výpravy, na stanici a ani v jej najbližšom okolí nebola. A ani potom, keď sa už vlak pohol, nebolo vidno našu inak neprehliadnuteľnú spoločníčku a jedine telefón nám dával nádej, že jej aspoň odkaz, ako veľmi plačeme, môžeme nechať. Hnev a strach vystriedala radosť, keď sa mi odrazu rozsvietil telefón a Drahuš na druhej strane mi vysvetľovala ako sa jej podarilo dobehnúť vlak a najmä, že sa vezie s nami. A tak sa teda naša ďalšia niekoľko hodinová cesta rovinatou krajinou, kde najvyšším kopcom je kopa piesku pri rozostavanom dome, mohla začať. Aj keď na ceste celým Maďarskom až do Békešskej župy sme už žiadne kuriozity, akými sú napríklad volne sa pasúce ošípané na Vojvodine, či prehováranie somára v Rumunsku, aby ťahal práve ten vozík, do ktorého je zapriahnutý, nevideli, potešil nás aspoň colník a sprievodca vo vlaku, pretože ani jedného z dvojice nezaujímal obsah vriec, ktorými sme založili celé kupé a časť chodbičky. Na stanici v Békešskej Čabe nás zvykol čakávať Ďurko Ando alebo Ďula Tőkés, podľa toho, kto koho tým skôr poveril. Tento raz to bol Ďurko, ktorý pracoval v jednoposchodovej kúrii Munkácsyho múzea a bol okamžite pripravený vyskočiť z niektorého z okien tejto budovy, keď niekto nevedel, kto to bol Munkácsy. Hneď na stanici som Ďurkovi strčila do ruky budzogáň, ktorý bol súčasťou predstavenia a o ktorom si chvíľu myslel, že je to darček pre neho. A bol to práve Ďurko, ktorý nás do Maďarska pozval so slovami „ste misionári, zabezpečíme vám stravu, zaplatíme ubytovanie a cestu” a šťastné detské tváričky.
Náhodné stretnutia
Počas jednej z ciest na dolnú zem, ktorú pravdupovediac minimálne raz do roka zvykneme absolvovať, sa mi tesne pred hranicou, celkom intuitívne, ozval môj známy z Budapešti, pôvodom Bulhar, ktorý mal v Maďarsku vydavateľstvo. S typickou bulharskou predvídavosťou sa ma opýtal, kedy prídem do Maďarska, na čo som mu s radosťou mohla odpovedať, že približne o hodinu budem na východnej stanici v Budapešti. Na to ma prišiel počkať, poukazoval mi mesto, vybral príjemnú reštauráciu, kde sme sa naobedovali, rozlúčil sa so mnou a ešte v ten istý deň popoludní som stihla podujatie v Békešskej Čabe, kvôli ktorému som tam cestovala.
Misionári múzy
Predstavenie „Maťko a Kubko”, ktoré sme do Maďarska priniesli, sa pripravovalo tesne pred odchodom a samotná premiéra bola až priamo na mieste. Takže nikto z nás do poslednej chvíle nevedel, ako to dopadne. Treba však povedať, že ľudia, okrem mňa, ktorí hrávajú od malička, sú naozaj profesionáli a poradili si už v nejedenej improvizovanej situácii. Ja som obyčajne robila toho, kto ich všetkých naháňal, aby sa konečne niečo robilo, lebo tam a tam je už všetko vybavené a čaká sa len na pánov umelcov.
Premiéra slovenskej rozprávky v Maďarsku sa konala v škôlke, kde deti takmer vôbec nerozumeli po slovensky. A tak sa Maťko s Kubkom okrem dohodnutých dialógov ozývali aj rôzne scénické pokriky mimo textu typu „Čo tu robíš!?” odpoveď „Prišla som zobrať hviezdičky, aby ste nehrali celé predstavenie v noci!” Predstavenie v slovenskej škole uviedol Miško Lásik ako „drámu zo slovenského života”, na čo herci ešte dlho nemohli vyjsť z poza opony, čo sa tak dusili od smiechu.
Hrávalo sa tak pre deti slovenské ako aj maďarské, pre profesionálov z maďarského bábkového súboru a pre starkých v domove dôchodcov, ktorí nám potom celý domov poukazovali, zaviedli nás do izieb, ukázali nám záhradky, zaspievali si s nami a ešte dlho kývali za odchádzajúcim autom.
Kým však Slováci na Vojvodine sa po slovensky rozprávajú bežne medzi sebou, Slováci v Maďarsku komunikujú v maďarčine, a aj keď majú slovenský pôvod, hanbili sa pred nami rozprávať, aby nevznikali vety typu – behať hore dole ako otrávený myš. Miroslav Dudok mi kedysi rozprával o myšlienke poslať deti Slovákov z Maďarska na pár týždňov nie však na Slovensko, aby sa prelomila táto bariéra, ale na Vojvodinu, kde sa aj dnes používa slovenčina akú od malička počúvali od svojich starých otcov.
Keď však už nič nepomáhalo, sadli sme si všetci spolu do krčmy, my sme sa s čašníkmi rozprávali a objednávali si po maďarsky, ochutnali halászle a oni sa s nami za odmenu rozprávali po slovensky, s každým ďalším pohárikom unicum lepšie.
Mágia kariet
Na jednu takúto konverzáciu sme si prizvali aj slovenského konzula v Békešskej Čabe Lacka Tischlera, ktorý okrem toho, že má veľmi rád divadlo, ilúziu a ochotne nám pomáhal pri tlmočení, je aj veľmi dobrým spoločníkom. Kedysi ako aktívny kúzelník roztlieskaval sály, dnes intenzívne sleduje dynamický vývoj tohto nezvyčajného remesla, prispôsobuje sa trendu a vo vrecku koženej vesty nosí stále balíček kariet. Bolo neskoro po polnoci, keď sme sa s ním v ten večer lúčili. O pár hodín musel ísť do úradu a mi za svojimi divákmi, ale ten večer bol taký neuveriteľne krátky, že na to nikto z nás nemyslel, stále sme si mali čo povedať a najmä čo počúvať, a keď sa mu zdalo, že pozornosť mierne upadá, slovo dostala mágia kariet.
Cesta do Transilvánie
A pretože z Békešskej Čaby je to už len na skok do rumunského Nadlaku, naložili sme do vriec rozprávky a odniesli ich porozprávať Slovákom aj do Rumunska. Kultúrny dom v Nadlaku bol plný, veľkí aj malí prišli sa pozrieť na divadlo zo Slovenska. Po predstavení sme ešte narýchlo absolvovali pár návštev u priateľov. Najprv nás prichýlil a dobrým baraním gulášom pohostil Bohuš Gyurian a potom nás odviedol Jacko Keleš, duša divadla v Nadlaku a slovenského televízne vysielania. Za tú krátku chvíľu, čo sme tam boli, nám chceli všetko poukazovať, porozprávať a tiež zo všetkého, čo v chalupe mali, sme museli okoštovať. A tak sa chvíľami stávalo, že v jednej ruke som držala koláčik a v druhej psíka, kým na stole neodolateľne dobre rozvoniavala domáca polievka. Pozerali sme fotografie, ochutnávali domácu pálenku a počúvali neuveriteľné životné osudy našich priateľov.
Po otcovej smrti sa Bohušova matka snažila vyžiť z predaja ovčej vlny a uživiť kŕdeľ hladných detí. Žili len z toho, čo si dochovali a dopestovali, ale aj o to málo sa radi podelili, keď niekto z ich blízkych potreboval pomoc. Sedeli sme v Bohušovej izbe, lebo len tam sa kúrilo a veľmi ich mrzelo, keď ma na cestu k záchodu museli vyviesť vonku. Hoci potme, predsa som bezpečne trafila k drevenej latríne. Neďaleko odo mňa sa ozývalo spokojné pokrochkávanie ošípanej, ktorej meno si žiaľ už nepamätám.
Pred polnocou nás naši priateľa odviezli na hranicu. Po všetkých tých neodolateľných dobrotách sa nie jednému z nás rozkrútil žalúdok. Stáli sme práve na hranici a čakali sme na vybavenie, keď Tibor odrazu vybehol z auta a rozbehol sa smerom za colnicu. Nikto z nás nevedel, čo sa stalo. Rumunský colník sa rozbehol za ním, aby si pred narušiteľom a prvým emigrantom do Rumunska ustrážil hranicu a nakoniec som sa tým smerom rozbehla aj ja, aby som vedela, či ho máme čakať, ale je to už zbytočné. Tibor mal síce maďarské meno, ale rumunské korene po starej mame, ktoré možno práve v tejto chvíli zvíťazili nad slovenskými. Keď sa mi dvojicu podarilo za akousi budovou dobehnúť, naskytol sa mi nádherný obraz. Tibor zápasiaci s nestrávenými zvyškami baranieho gulášu a s colníkom, ktorý sa mu niečo veľmi dôležité pokúšal vysvetliť. V tej chvíli nikto nikomu nič nerozumel a útek do Rumunska bol s konečnou platnosťou zmarený.
Noc v Rumunsku
Na Rumunsko mám však ešte jednu spomienku. Bol práve rok zatmenia slnka. Mala som to šťastie a mohla som ho pozorovať z jedného z najlepšie viditeľných z miest na svete. Ako obyčajne, motala som sa v to leto po Bulharsku, domáci ma vtedy zobrali na Rusalku, čo je nádherné prímorské letovisko nad Varnou. Celý deň tam bol program, hudba, švédske stoly, ktoré mimochodom vo Švédsku vôbec nepoznajú a volajú ich dlhé, a celý deň sme sa kúpali v mori alebo oddychovali na pláži. Medzi tým sme si vypočuli rozhovor s rektorom Sofijskej univerzity, ktorý videl zatmenie slnka pred tridsiatimi rokmi, videl toto a jediným jeho želaním bolo, uvidieť aj to o tridsať rokov. Tak som teda strávila zatmenie slnka v Bulharsku a cez Rumunsko som sa vracala autobusom s ostatnými dovolenkármi domov. Náhle a bez varovania sa nám však po niekoľkých serpentínach v rumunských horách, pokazil autobus. Nocovali sme na odpočívadle v autobuse obchádzaní svorkou túlavých psov, ktorý verili, že im priazeň osudu prihrá nejakú korisť. Nikto z nás však s takýmto zdržaním nerátal, a tak aj zásoby potravín sa postupne míňali. Ktovie ako by to nakoniec dopadlo s tými psami a kto na koho, by si dobrúsil zúbky, keby autobus zo Slovenska neprišiel včas, teda asi po šestnástich hodinách čakania. Zaujímavé bolo tiež sledovať stupňujúcu sa nervozitu cestujúcich v autobuse, kedy už aj tí najväčší humoristi postupne prichádzali o humor a trpezlivosť a cyklicky sa opakoval výbuch niektorého uzlíčka nervov. Druhé kolo paniky sa vtedy odohrávalo na Slovensku, lebo nikto nevedel, čo sa s nami stalo. Nedá mi tiež nespomenúť, pretože sa mi to ešte dlho pripomínalo, ako ma vtedy na stanici čakal môj priateľ celých dvadsaťštyri hodín a tiež si dovolím poznamenať, že to bolo prvý a posledný krát.
Hriešne myšlienky na Paríž
Každý by aspoň raz za život mal vidieť Moskvu a Paríž, aj keď ako Bratislava nie je Slovensko, Moskva nie je Rusko, ani Paríž nie je Francúzsko. Obe metropoly, oba tieto svety boli pre mňa vždy akýmsi nedostupným snom až do chvíle, keď sme dostali pozvanie na divadelné podujatie do Francúzska organizované pre deti tunajších Slovákov. Toho roku som sa teda do Paríža, „hlavného mesta svetového umenia”, dostala dvakrát.
Auto s kulisami, batožinou a darčekmi od známych známym bolo naplnené na prasknutie. Jediní, ktorým to vadilo, boli, ako obyčajne, rakúski colníci. Odstavili nás, odvážili a rozdiel bolo treba zaplatiť. Naivne som si myslela, že im ide o našu bezpečnosť, kým oni vyberali poplatok na údržbu zodratého asfaltu.
Nadránom sme sa už prechádzali po slnečnom Štrasburgu. Nedočkavo som si obzerala ľudí, ich ľahostajné tváre, no každá s väčšou, či menšou dávkou brilantnosti francúzskeho „espritu” a stále som myslela na vetu Christa Bojčeva, „v Štrasburgu aj ženy boli krajšie”, keď cestoval na svoju premiéru cez Nemecko do Francúzska. Túlali sme sa po meste, prirodzene nemohli sme obísť La Pettite France, ktoré mi veľmi pripomína akési skultivované, krajšie a čistejšie Benátky. V Nemecku sa mi často stávalo, že ma ľudia pýtali, kde by som chcela žiť. Nikdy dovtedy som sa touto otázkou nezaoberala a bolo pre mňa samozrejmosťou žiť tam, kde som sa narodila, ale možno keby sa ma to opýtal niekto dnes, asi by som odpovedala Štrasburg. Aj keď Nemci radi počujú, ak chce človek ostať práve niekde u nich.
Prvé naše stretnutie v Štrasburgu bolo na Misii Slovenskej republiky pri Rade Európy u jej vtedajšej poslankyne Evy Garajovej, ktorá nás veľmi ochotne a milo prijala. Zámerne uvádzam vtedajšej, lebo dnes je to už minulosťou. Pani Garajová sa vrátila na Slovensko, ale ešte v čase svojho pôsobenia vo Francúzsku sa v dosť pravidelných intervaloch, ako spomínala bol to doslova každý štvrťrok, z rôznych dôvodov uvažovalo o jej predčasnom návrate. A keď sme sa už v jej salóniku dobre uvelebili, nie a nie odísť. Nikto z nás totiž nepoznal bontón v takýchto situáciách, a tak sme hodnú chvíľu „zabávali” celý úrad, kým sme sa odhodlali odísť.
Vôňa Francúzska
Francúzsko vtedy nevoňalo Channelom. V tomto ročnom období, pred vianočnými sviatkami, po uliciach rozvoniavalo varené víno, vianočné pečivo a karamel, ktorým boli poliate sviatočné jablká. Za deťmi Slovákov do Francúzska sme už necestovali s bežnou slovenskou rozprávkou ako na dolnú zem. Tu sme už žiaľ viezli pantomímu Ďuro-Truľo a Mira Kasprzyka, ktorému na gitare hral a aspoň trošku po slovensky spieval, Tibor Kubička. Napriek tomu, že vo Francúzsku je veľmi silná tradícia pantomímy, podarilo sa slovenskému mímovi získať si nielen slovenského, ale aj náročného a rokmi rozmaznávaného francúzskeho diváka. A na otázku prečo je tomu tak mi Miro odpovedal jednoducho, že francúzska škola je technicky veľmi kvalitná a vyspelá a rozdiel je len v tom, že kým Francúzi stvárňujú hlboké emócie a pocity, kým on ukazuje divákovi život.
Predstavenia, ktoré sa odohrávali nielen na javisku, ale aj v hľadisku začali ako v rozprávke otvorením opony, potom z lavice spadla jedna noha, za ňou ruka, a keď sa z reproduktorov ozvalo zachrápanie, deti sa zasmiali prvý raz a smiali sa až dokonca. Miro počas celého predstavenia „spal” na lavici, počuť bolo len reprodukované zvuky a vždy, keď sa mu niečo snívalo, „porozprával” to deťom a zasa si ľahol spať. Snívalo sa mu, že sa umýva, oblieka, kŕmi zvieratká na dvore, kreslí na okno, chytá ryby, varí, jazdí na aute, píli drevo, kosí,… Vždy, keď si išiel opäť ľahnúť, smutne kričali „Ó, non!”. Miro sa veľakrát vracal na javisko, aby deťom „nahádzal ešte aspoň zmrzlinu”.
Hrával vždy bosý a nikdy nie s plným žalúdkom, čo boli tiež dôvody, prečo sme nikde neprišli neskoro. Bodkou za naším pobytom vo Francúzsku bolo vystúpenie vo vysnívanom a všetkými umelcami ospievanom meste na Seine, Paríži. Ale hoci Ľubo šoféroval s mapou na volante, predsa sa nám podarilo naraziť pred Parížom na zradnú cestičku, ktorá nás zaviedla do podzemnej garáže, za prejazd ktorej sme boli nútení zaplatiť desať frankov. Táto príhoda nielen všetkých dlho zabávala, ale pre Mira bola natoľko inšpiratívna, že sa potom dostala aj medzi jeho pantomimické etudy a už v nasledujúcich dňoch bol na javisku šofér začítaný do mapy.
Teplý chlieb
Po niekoľkých dňoch strávených na ceste o chlebe, nátierke, v lepšom prípade na instantnej polievke sme sa už veľmi tešili na teplú večeru, ktorá vyzerala veľmi reálne u našich priateľov v Paríži. Čakali nás zo slovami, že majú pripravené prekvapenie, vraj nejakú francúzsku špecialitu. Nuž, nechali sme sa prekvapiť… A skutočne, všetko bolo do detailov premyslené. Posadali sme si okolo stola ako trpaslíci, každý ku svojmu tanieriku. Uprostred stola na plynovej bombičke čosi bublalo a zohrievalo sa, ale to čosi, ako sa neskôr ukázalo, nebolo nič iné ako fondue, čiže chlebík nakrájaný na kúsky, ktorý sa namáčal do zohriatého syru. Naozaj veľmi francúzske, veľmi komunikatívne a kontaktové jedlo, ale nie veľmi vhodné pre žalúdok, ktorý už niekoľko dní je len chlieb, hoci s tuhým syrom.
Konfrontačné strety
Pri obhliadke Paríža sme narazili na jedno z mnohých lákadiel mesta, akým Louvre určite je. Ale ako sme sa neskôr dozvedeli, udalosti, ktoré nasledovali potom ako prezident Mitterrand schválil na dvore Louvru plán výstavby známej sklenej pyramídy ako nového vchodu do múzea a plán podzemného mesta na trávenie voľného času Grand Louvre, rozpútal sa spor medzi stúpencami a protivníkmi projektov, čo nám náramne pripomenulo okolnosti, za akých sa stavalo „Milénium” v Martine. Spor o túto sklenú budovu v centre Martina rozdelil aj Martinčanov na dva tábory, s tým rozdielom, že pri stavebných prácach v Louvry boli odhalené aspoň staré pevnostné múry, kým pri výstavbe v Martine odhalili len verejné toalety.
Takmer ako zdolať osemtisícovku
Tak ako všetko robíme s nejakými očakávaniami, od návštevy Paríža som si sľubovala, že sa mi konečne na vlastné oči podarí uvidieť Sorbonnu, kedysi Kolégium zriadené pre chudobných študentov teológie, a Justičný palác. Nemala som záujem o francúzsky Channel a dodnes ani neviem ako vonia, ktorý spolu s miniatúrou Eiffelovky patrí k typickým suvenírom z Francúzska, podobne ako ružový olej, či trojanská keramika z Bulharska, perly od Ochrického jazera v Macedónsku, turecké koberce, či litovský jantár. Chcela som vidieť Sorbonnu, ktorá v mojich predstavách znamenala istý vrchol starej klasickej európskej vzdelanosti a postaviť sa na schody Justičného paláca, ktoré sa stali sprievodným motívom Kieszlowského poľsko-francúzskych filmov.
Neuveriteľne pracne som hľadala tú pravú budovu univerzity, pričom Sorbonnu tvoria štyri univerzity a nekonečne veľa fakúlt roztrúsených po celom meste. Nakoniec sa mi podarilo objaviť historickú budovu, kde sa podľa všetkého vyučovali humanitné vedy, a ktorá dýchala dobovou patinou s pôvodne zariadenými posluchárňami, presne takú, akú som vždy živila v svojich predstavách, a keď som sa naviac ešte prebehla po schodoch Justičného paláca, bol to takmer rovnaký pocit ako zdolať osemtisícovku.
Diplomatická aristokracia
V Paríži sme vyskúšali šťastie a zaklopali sme aj na dvere slovenského veľvyslanectva, kde vtedajším veľvyslancom bol Vladimír Valach, ako mi o ňom prezradil Janko Kováč, veľvyslanec v Bulharsku, bol medzi veľvyslancami aristokraciou. Prijal nás v presne stanovenom čase v salóniku a popri tom ako sme sa rozprávali, priniesol nám mladík v naškrobenej bielej košeli, s motýlikom a s utierkou prehodenou cez ruku kávu. Po hodinke sa pán veľvyslanec s nami rozlúčil a pobral sa za ďalšími povinnosťami.
Dosť miesta pre každého
Paríž si vie získať každého svojim šarmom a eleganciou, krikom a hrmotom, ktoré s ním prechádzajú storočiami. Roky rovnaký, stále sám sebou. A Francúzi? Krásne to kedysi povedal Heinrich Heine – „Muži boli všetci galantní a krásne ženy sa nádherne smiali! Keby bol do mňa niekto vrazil a nepoprosil hneď o prepáčenie, stavil by som sa, že to bol krajan; a keby sa na niečo pekné niekto zatváril kyslo, znamenalo by to, že buď jedol kyslú kapustu, alebo čítal Klopstocka v origináli”.
Bol december, vracali sme sa tesne pred sviatkami. Všade bolo plno snehu, len my sme sa šmýkali domov na letných gumách. Odrazu sa Miro Kasprzyk, ktorý sedel vpredu, zavrtel a ozval „Paríž bol pre mňa hlbokým ľudským zážitkom, ale nabudúce, ak sa niekam pôjde, mám jednu podmienku – zimné gumy”.
Žiť svoj sen
Kedysi som mala šťastie na dobrého učiteľa nemčiny, neskôr som si vybavila súkromné hodiny u pani Straube a veľmi som sa do Nemecka chcela ísť pozrieť osobne, nepočítajúc výlety s rodičmi. Zo začiatku mi pani Straube hovorievala, aby som sa nebála, ďaleko „väčší trest a stres je pre cudzinca slovenčina ako pre teba nemčina”. Nejaký čas žila v Nemecku, a keď sa aj so synom vrátili, z úradného dokumentu o výške príspevkov na dieťa, nevedela, či tie peniaze bude dostávať, alebo platiť, takou „vysokou” a zložitou nemčinou sa dá napísať text, ktorému človek potrebuje najviac rozumieť.
A keď som už ako-tak čo-to zvládla, podarilo sa mi tam na nejaký čas aj dostať. Mala som to šťastie, že som mohla precestovať a bližšie spoznať veľkú časť Nemecka. A to, čo si na Nemcoch dodnes vážim, a čo mi veľmi vyhovovalo, bola tá ich presnosť. Vždy, keď sa niečo povedalo a dohodlo, neexistoval odklad. Vážili svoje slová, ale čo bolo povedané, to bolo nemenné a nikto o tom viac nešpekuloval.
Mraky nad Berlínom
S pozvánkou do Nemecka na divadelné podujatie sme si rovnako ako tomu bolo vo Francúzsku, pribalili „viac hovoriacu” pantomímu. Vtedajšie záplavy v Čechách nám robili starosti, ktorý priechod bude priechodný a suchý. Dnes už viem, že údajne schodnejšia cesta je cez Poľsko, ale aj vtedy sme tam nakoniec predsa úspešne dorazili.
Hralo sa na otvorenom priestore, doslova pod širákom, ale ten bol v podobe veľkého daždivého mraku a ako hrozba visel nad nami. Pôvodný trávnik bol rozmočený a rozdupaný, ale ako hovoria Nemci „neexistuje zlé počasie, iba zlé oblečenie”, a tak účasť bolo skutočne dobrá.
Teória kapitalizmu
Moja priateľka Doris z Düsseldorfu, kde som kedysi strávila tri mesiace, ma raz zobrala na akýsi detský trh, kde si deti sami doniesli veci a hračky, ktoré už nepotrebovali, aby ich tam predali. Vtedy mi Doris povedala „pozri, toto je kapitalizmus” a veľmi dobre sa pri tom zabávala. Veselých Nemcov som stretla iba v Düsseldorfe, iba tam sa dokázali akosi spontánnejšie zabávať, dokonca aj na vlastný účet a zotrieť všetky predsudky, ktoré si človek za roky o tejto krajine a ľuďoch vytvoril.
Raz, keď sme spolu s jej matkou prechádzali autom popri akýchsi ruinách zrejme starej továrne, nedalo mi neopýtať sa komu tá továreň patrila. Dámy sa na seba len letmo pozreli a takmer naraz povedali, že fabrika patrila Dorisinmu otcovi. Dosť dlho mi trvalo, kým som si na odpovede podobného charakteru zvykla a bolo si veru na čo zvykať.
Veľmi sympatické mi bolo raňajkové menu v špeciálnych reštauráciách, kde sa do určitej hodiny podávali len raňajky. Ale ako človek zvyknutý na pouličný prach a kde-aký závan kompostu, či starého auta, ktoré spoza dymovej clony takmer nevidno, asi ťažko by som si zvykla na to sterilné prostredie s katalyzátormi, eko a bio produktmi.
Zrejme som svojimi otázkami bola aj dosť otravná, ale chcela som len využiť príležitosť, keď sa človek má nielen o čom porozprávať, ale najmä, keď je s kým sa porozprávať. Mojou obeťou bol obyčajne Dorisin manžel, ktorý napriek tomu, že pracoval v banke, pri všetkej úcte k bankárom, bol veľmi múdry a veľa vecí a súvislostí mi dokázal dosť jednoducho vysvetliť. Rozprávali sme sa o ich vzťahu k Viedni a Rakúsku ako takému. Ale ako som neskôr vycítila ich orientácia bola najmä na Londýn, Paríž, New York a Viedeň v ich predstavách voňala len viedenskou kávou, ktorú mimochodom vo Viedni nepoznajú a niečo tomu podobné volajú wiener melange, a štýlovým biedermeierom.
A ako bankári a fabrikanti žili? So svojimi troma deťmi v prenajatom byte, s terasou a neveľkou záhradkou zvádzajúc boj medzi životom v meste, ktorý je skôr pre ľudí produktívneho veku, kým deti a starí ľudia potrebujú viac priestoru pre život, ktorý ponúkajú hory alebo vidiek, ale odkiaľ by im čoskoro tie ich deti uletia. Vozili sa na služobnom BMV, kupovali veci zásadne len v akcii, na dovolenky chodievali v rámci Nemecka a účet v reštaurácii si tiež zvykli skontrolovať.
So zvončekom na chvoste
Tak akosi na vlastnej koži v kostýme komedianta sme prišli na rozdiel medzi baraním gulášom a fondue, medzi kompostom a Channelom, aby sme zapálili svetielko pod širákom.
