Román ako výraz duše
(syntéza filozofie a umenia v románe podľa koncepcie Ernesta Sábata)
Nielen podľa môjho názoru, ale odvolám sa aj na argentínskeho esejistu a románopiscu Ernesta Sábata, filozofia a umenie, ktoré tu budeme chápať ako krásnu literatúru, patria neodmysliteľne k sebe a sú prepojené mnohými väzbami. To, čo ich tak úzko spája, je záujem pochopiť konkrétneho človeka, jeho vnútorný svet, zážitky a tzv. vnútornú skúsenosť.
Filozofia to na svojej ceste k človeku mala ťažšie: v každej etape vývoja v nej koexistovali, ale aj súperili dve navzájom protikladné línie: racionalistická, objektivistická a scientistická na jednej strane a iracionalistická, subjektivistická a antropologická na strane druhej. Od čias renesancie v nej dominovala tá objektivistická, scientistická a racionalistická. V boji proti tejto línii, ktorý poznamenal 19. storočie, sa v 20. storočí zrodil aj existencializmus, ktorý podľa mojej mienky v najväčšej miere prispel k prepojeniu filozofie a literatúry. Dôkazom sú napríklad diela francúzskych filozofov – literátov J.-P. Sartra, G. Marcela, A. Camusa či Španiela Ortegu y Gasseta.
Mohli by sme si položiť otázku, ako to s tým priblížením vlastne bolo. Priblížila sa skôr filozofia k literatúre, alebo sa literatúra stala viac filozofickou ako Zeitgeist, ktorý sa filozoficky presadil v existencializme a literárne sa sformoval v tvorivom procese, čo vyústilo do tvrdenia E. Sábata, že literatúra sa stala existencialistickou. Zrejme to nebola zásluha literatúry, ale skôr filozofie, ktorá sa k priblížila k literatúre, pretože román bol vždy antropocentrický, zatiaľ čo filozofi sa obrátili ku konkrétnemu človeku až prostredníctvom existencializmu, presviedča nás Sábato. Obe – filozofia i literatúra – si našli spoločné epicentrum, ktorým je jedinečné, konkrétne indivíduum; rozdiel je len v tom, že pre spisovateľov – románopiscov bol tento prechod jednoduchý, zdôraznili problematickosť, zložitosť vnútorného sveta svojho hrdinu, zatiaľ čo filozofi museli zostúpiť zo svojho piedestálu abstraktných „jasnozmyselných” špekulácií k rozporuplnosti jednotlivého, konkrétneho človeka a k hľadaniu zmyslu jeho existencie. Literatúra sa tak stávala čoraz viac metafyzickou (napr. v diele F. M. Dostojevského) a metafyzika získavala literárne črty (napr. v prácach S. Kierkegaarda).
Prečo vlastne vôbec k tomuto priblíženiu a prepojeniu prišlo, prečo sa filozofia rozhodla vrátiť späť k zmyslovému a emocionálnemu „Ja” a vzbúrila sa proti čistým ideám? Odpoveď je v určitom zmysle jednoduchá – „človečenstvo” sa nezakladá len na racionalite, ale rovnako aj na inštinktoch, zmyslovosti, pocitoch, citoch, vášňach.
Podľa E. Sábata filozofia, začínajúc E. Husserlom, prestala chápať exaktné a prírodné vedy ako svoj vzor, a tak sa priblížila k literatúre, lebo román (teda literatúra) nikdy neopustil konkrétnu skutočnosť – bohatú, premenlivú a rozporuplnú. „Básnik, ktorý pozoruje strom a popisuje chvenie listov rozšuchorených vánkom, nerobí fyzikálny rozbor javu, neodvoláva sa na princípy mechaniky a nerozumuje pomocou matematických zákonov o svetelnom naprogramovaní: drží sa rýdzeho úkazu, tej prostej a žitej neurčitosti, čistého, nádherného lesku a chvenia lístka, kolísaného vetrom.”
Filozofia 20. storočia je vo významnej miere filozofiou konkrétneho človeka, ktorého telo sa nemôže oddeliť od duše, ani vedomie od vonkajšieho sveta, ani moje vlastné „Ja” od „Ja” druhých, ktorí žijú vedľa mňa.
Literatúra 20. storočia je literatúrou o hraničných, výnimočných situáciách, pretože človek žije pod veľkým tlakom nebezpečenstva vlastného zániku a vlastnej smrti, hrozby osamotenosti, odcudzenia a pod. Je to človek nachádzajúci sa v extrémnych situáciách, ktorý smeruje k poslednej hranici svojej existencie, alebo k nej už dokonca dospel. A literatúra, ktorá ho skúma, a rovnako aj filozofia, nemá inú možnosť, ako byť literatúrou takýchto situácií.
V 20. storočí tak literatúra, ako aj filozofia spoločne vypovedajú o človeku v kríze. Súdobý román si vďaka tomu, že skúma oblasti, o ktorých sa predtým nepísalo, vydobyl filozofickú a poznávaciu dôstojnosť – Sábato hovorí o filozofickom presahu a prínose pre trápenia súdobého človeka. Cieľom a zmyslom románu sa tak stáva človek. V minulosti sa spisovateľ, v snahe byť rovnako objektívny ako vedec, staval, alebo sa pokúšal stavať, „mimo” svojich postáv, ktoré spolu s prostredím, v ktorom pôsobili, popisoval ako nezainteresovaný vševediaci pozorovateľ. Avšak v románe 20. storočia je skutočnosť objektívna a subjektívna zároveň, leží vonku i vo vnútri subjektu, a preto je oveľa celistvejšia než skutočnosť, ktorú popisuje exaktná veda.
Sábatovi ide v jeho koncepcii o syntézu roztriešteného človeka, ktorú však nie je schopná uskutočniť ani sama filozofia, ani sama literatúra. Je to syntéza úsilia oboch, ktorá roztrieštenosť prekonáva, zmieruje protiklady, znovu zjednocuje nezjednotené či to, čo pôvodne bolo nezjednotiteľné.
Ako som už spomínala, filozofia sama osebe nie je tejto syntézy schopná – môže ju nanajvýš sprostredkovať a navrhnúť. Je založená konceptuálne, nedokáže sama zjednotiť fragmentárneho človeka a fragmentárny svet. Cesta k celkovej syntéze vedie v tomto prípade cez syntézu filozofie a umenia – krásnej literatúry. Sábato je presvedčený, že jedine filozofia a umenie syntetizované v románe dokážu prekonať rozštiepenosť človeka a sveta. Román 20. storočia ako najvyššia umelecká forma tak spája v sebe filozofiu a tvorivú aktivitu v umení, filozofický myšlienkový aparát a umeleckú formu. Práve toto spojenie ho robí takým jedinečným. Sábato pripisuje tieto zásluhy o priblíženie filozofie a umenia Edmundovi Husserlovi, ktorý sa pokladá za zakladateľa fenomenológie. Husserl si uvedomoval – ako jeden z prvých – fakt, že nielen veda, ale celý súdobý duchovný život sa ocitol v kríze, ktorá tkvela v prehlbujúcom sa podozrení, že veda nie je schopná povedať čokoľvek podstatné k otázkam poslednej, existenciálnej pravdy a nedokáže presvedčivým spôsobom riešiť problém hodnoty, problém zmyslu ľudskej existencie (M. Petříček).
E. Sábato zastáva názor, že román „stojí v strede medzi ideami a vášňami”, medzi intelektom a citom. V tejto jeho koncepcii románu, ktorý nazýva totálnym románom, sa usiluje o totálne uchopenie skutočnosti – uchopenie univerzálneho pomocou individuálneho popisu, o „totálnu konkrétnosť”. Chyba človeka spočíva podľa neho v tom, že začal skúmať komplexné univerzum bez toho, aby preskúmal a spoznal seba a svoje vlastné vnútorné univerzum. Ale pochopiť niečo univerzálne nemožno bez pochopenia a poznania jedinečného a jednotlivého.
Cesty k poznaniu a pochopeniu človeka vedú cez konkrétny všedný deň a životné skúsenosti, cez jeho mýty, náboženstvá, literatúru a umenie, nakoniec cez filozofiu, predovšetkým filozofickú antropológiu. Umenie, najmä krásna literatúra, hrá centrálnu úlohu v porozumení a sebapochopení človeka a filozofia slúži na to, aby sme sa neuzatvorili len v osobných životných skúsenostiach. Cesta filozofie nám sprostredkúva prístup k sebe samému i druhému človeku. Pochopenie samého seba je kľúčom k pochopeniu univerzálnych právd.
Totálny román má v predstave Sábata zjednocovať protiklady – nevedomé, tmavé a iracionálne s vedomým, jasným a racionálnym. Sábato napr. definuje esej ako dennú a jasnú, to znamená mužskú, a román ako nočný a tmavý, čo sa rovná ženský. V totálnom románe opäť ožíva idea romantického Gesamtkunstwerk a stáva sa vzorom pre román 20. storočia. Totálny román vypovedá vlastne o tom, že k syntéze duchovných vied a literárnych smerov má prísť práve v románe a ten sa stáva aj prostriedkom na uchopenie totality skutočnosti.
Transcendentné úlohy románu
Román, v ktorom sa spája filozofia a umenie, obsahuje hodnoty, ktoré prekračujú jednoduché zmyslové vnímanie krásy umenia a poukazuje na „transcendentné hodnoty umenia”, hodnoty nad rámec čisto estetického, ktoré prekračujú sféru čisto umeleckého a vstupujú na územie filozofie. Transcendentné úlohy románu sú úlohy katarzné, kognitívne a integračné (pokiaľ ide o integráciu človeka do reality), ktoré však na tomto mieste nechcem ďalej rozvádzať.
Román má podľa Sábata úlohu tvorcu jednoty, ktorý spája všetko rozštiepené, antagonistické či dualistické v človeku a môže a má prekonať jeho skutočnosť. Skutočnosťou myslí krízu moderného človeka, ktorá je dôsledkom rozštiepenia, a ktorú možno prekonať práve zjednotením rozštiepeného.
Metafyzická dimenzia románu. Umenie ako spôsob poznania
Protiklad spôsobu poznávania vo vede a v umení je evidentný: prírodné vedy sa usilujú o všeobecne platnú objektívnu pravdu, ide im o objektívne poznanie. Matematika napríklad pozostáva z viet, ktoré sú v konečnom dôsledku oddelené od každej skúsenosti. Matematické vety sú syntetické úsudky a priori a v prírodných vedách sú obsiahnuté ako princípy. Táto charakteristika prírodných vied sa v 20. storočí stáva predmetom kritiky. Namieta sa, že prírodné vedy neberú vôbec ohľad na špecificky „ľudské”, na všetko, čo robí človeka „úplným” človekom – teda na oblasť emocionality, vnímania, nevedomého, podvedomého, neracionálneho a iracionálneho. „Ja” a jeho konkrétne atribúty sú obetované objektivite. Prírodné vedy ignorujú etické hodnoty, a tým aj hodnotové súdy. Sokrates, Descartes a Kant reprezentujú myslenie, v ktorom všetko poznanie pochádza len z rozumu. Telesná a emocionálna stránka človeka, jeho sny a vášne sú exaktnej vede cudzie a nepriateľské. Sábato rázne odmieta tézu, že rozum by mal byť jediným prostriedkom poznania. Svet pozostáva aj zo subjektívnych, konkrétnych, neracionálnych elementov – preto sa nemôžeme vzdať aj iných ciest poznania, čo napríklad racionalizmus urobil. Pre človeka najcennejšie časti skutočnosti nemožno uchopiť pomocou schém logiky a vedy. Tu nastupuje na scénu dualizmus. Pretože rozumom nemožno uchopiť práve tie dôležité oblasti, musí existovať iná, nerozumová cesta. Jednou z takých ciest je umenie. Privádza nás k inej forme poznania, na ktorej sa ratio nezúčastňuje. Sábato považuje umenie za dôležitejšiu formu poznania, pretože má lepšie podmienky a možnosti uchopiť skutočnosť v jej totalite, pričom veda sklame vždy, keď ide o konkrétneho človeka ako subjektivitu.
Zúfalstvo a zatrpknutosť z ohraničenosti vedeckých poznatkov vedie aj Sábata k hľadaniu iných horizontov poznania, k hľadaniu absolútna.
Romantici v literatúre, ale aj gnostici vo filozofii hľadali iné cesty pravého poznania, než boli cesty racionalistov. Romantické chápanie, že umenie je touto inou cestou, sa u Sábata mieša s presvedčením gnostikov dosiahnuť poznanie mýticko-mystickými metódami. Umenie – osobitne román – má podľa Sábata kognitívnu funkciu. Existencializmus, fenomenológia a súčasná literatúra hľadajú nové, fundovanejšie a komplexnejšie poznanie a pochopenie človeka. Tieto tri komponenty sa zjednocujú v románe, ktorému sa darí odkryť tajomstvo ľudskej existencie. Svoju metódu nazýva Sábato „filosoffaexistencial – fenomenológica”. Sábatova deskriptívna fenomenologická metóda (fenomenológia sa tu chápe v zmysle literárneho popisu) má sprostredkovať fúziu objektívneho a subjektívneho, pričom vychádza zo subjektívneho „Ja”.
Určite nechcem a ani nemám v úmysle odmietať exaktnú vedu alebo pochybovať o jej poznatkoch, len si spolu so Sábatom myslím, že „pravdy”, ktoré sú pre človeka ťažiskové, podstatné, možno sprostredkovať najmä pomocou umenia. To je podľa Sábata možné prostredníctvom „konkrétnej totality”, ktorú nám odhaľuje román. Čitateľovi sprostredkúva „konkrétno-univerzálne pravdy”, pričom vždy zjednocuje subjektívne a objektívne, logické a emocionálne; veda, naopak, vyčleňuje objektívnu, logickú stránku od celku skutočnosti. Syntéza v románe stojí v opozícii k analýze vo vede. „Totálne” poznanie Sábato nachádza len v románe a prostredníctvom neho, kde sa manifestuje integrita umeleckého poznania.
Vedecký a umelecký (literárny) jazyk
„Jazyk vedy” je logický. Sábato argumentuje tým, že sa vzťahuje výhradne na statický, jednoznačný svet esencií. Tento jazyk má za cieľ vyjadrovať a sprostredkovávať všeobecne platné, objektívne pravdy. „Jazyk života” sa od neho líši tým, že svoje uplatnenie nájde v živote konkrétneho človeka, kde nejde len o to, aby sa ním tlmočila, vyjadrila pravda, aby bolo všetko logické. Ide skôr o vyjadrenie sféry „každodenného”. V tomto zmysle jazyk slúži na to, aby zapôsobil na toho druhého, priviedol ho ku konaniu, k činnosti; môže v človeku vyvolávať celú škálu pocitov, od sympatií až po nenávisť. Preto je tento jazyk protirečivý, sugestívny a „zahaľujúci”. „Jazyk života” je aj jazykom (krásnej) literatúry. Nepodlieha prísnym pravidlám, pretože jeho cieľom nie je sprostredkovať „vedeckú pravdu”, ale zážitok, „životnú pravdu”. Tu sa nám odhaľuje akýsi protiklad „dokonalosti” vedeckého jazyka a „nedokonalosti” umeleckého jazyka. Úlohou básnika je podľa Sábata revitalizovať jazyk. Centrálnym problémom básnika je sprostredkovať konkrétne pocity indivídua pomocou všeobecne zrozumiteľných slov. Metaforu považuje za jedinú možnosť, ktorú má človek na vyjadrenie subjektívneho sveta.
Metafyzický román – syntéza filozofie a umenia
U Sábata sa posúva akcent z estetického na etické. Cieľom literatúry už nie je krása, ale skôr hodnota ľudskej existencie, jej zmysel a tajomnosť. Literatúra sa stáva formou skúmania človeka. Pre Sábata je problematická, tragická, pravdivá – je metafyzická. Tejto literatúre ide o metafyzické skúmanie človeka a jeho existenciu, viac o obsah a hodnoty ako o formu a krásu. Román musí byť „presiaknutý” v rovnakej miere „filozofickým” ako aj „umeleckým”. „Veľká literatúra” obsahuje filozofickú transcendenciu, ktorá je pre dnešného človeka záchytným bodom a vodidlom pri hľadaní svojho smerovania.
Spojenie esteticko-umeleckých prvkov s filozofickou dimenziou do romantického Gesamtkunstwerk či neoromantického totálneho románu stelesňuje pojem „metafyzický román”. Román v tom zmysle, ako o ňom píše Sábato, musí byť vždy metafyzický. Aby vôbec mohlo dôjsť k integrácii filozofie do literatúry, musela sa najprv filozofia priblížiť k literatúre. Román bol blízky filozofii, ale filozofia musela zostúpiť zo svojej abstraktnej roviny do hĺbky konkrétneho človeka. V tom momente, ako sa literatúra stáva metafyzickou, sa aj metafyzika stáva literárnou. Priesečníkom týchto línií je podľa Sábata existencializmus, ktorý je výrazom symbiózy literárnej a filozofickej formy v jednom celku.
Absolutizácia renesančnej viery v rozum a techniku ako záruk pokroku vyústila neskôr do krízy západnej civilizácie, keď ľudstvo pocítilo a uvedomilo si, že pokrok neprebieha po lineárnej línii a že viac rozumu a dokonalejšia technika negarantujú vždy šťastie človeka. Krízové obdobia spoločenského vývoja filozofia vždy reflektuje posilnením iracionalizmu a subjektivizmu na úkor racionalizmu a objektivizmu, prípadne scientizmu vo svojich myšlienkových koncepciách.
Román 20. storočia, ktorý sa vyvíjal ako korelát krízy západnej civilizácie, mohol človeku poskytnúť duševnú potravu, ktorú vzhľadom na čoraz viac sa racionalizujúci a technizujúci svet potreboval. Takže nebola to literatúra, ktorá by sa zrazu stala antropocentrickou, ale skôr filozofia sa nakoniec po dlhom čase vrátila späť k človeku. Existencializmus teda nie je len priesečníkom filozofie a literatúry, ale aj výrazom návratu filozofie ku konkrétnym, existenciálnym problémom. Naozaj existencialistickým môže byť podľa Sábata len román, nie nejaká filozofická rozprava.
V existencialistickej literatúre vidí Sábato syntézu filozofie a literatúry. Literatúra, ktorá sa zameriava na existenciálne podmienky a problémy človeka, spája literatúru a metafyziku do metafyzického románu. Metafyzický román je podľa Sábata jediným spôsobom, akým človek môže dosiahnuť „konkrétnu totalitu”. Cestu zmierenia protikladov, cestu záchrany konkrétneho človeka vidí v takej metafyzike, ktorá má literárnu formu románu.
Na záver by som chcela spomenúť ešte jeden významný výrazový prostriedok, ktorý sa snažil o priblíženie filozofie a literatúry a reprezentuje ich koexistenciu – je ním esej. Aj ona je pokusom o spojenie ľudského ducha rozštiepeného na sféru racionálneho a iracionálneho, rozumového a emocionálneho. Hľadá cestu medzi objektívnou analytickou cestou vedy a emotívnym, subjektívnym a hodnotiacim prístupom k svetu. Skrýva v sebe napätie medzi vedeckým spôsobom myslenia a požiadavkami hodnotiacich postojov, zápas racionálneho a emocionálneho. Esej môžeme chápať ako pokus o prekonanie optiky „buď – alebo” cez prizmu „nielen – ale aj”, ako pokus vytvoriť akýsi medzipriestor a prekonať tak jednostrannosť a partikularitu.
Ak sa súčasná západná civilizácia nachádza v epoche bez univerzálnej vízie a svet sa láme do detailov zastierajúcich celok, a celistvosť bytia a poznania sa strácajú, treba sa usilovať o obnovenie tejto stratenej celistvosti sveta a človeka v ňom. Treba hľadať a vytvárať bod, z ktorého by sme zachytili človeka v jeho úplnosti, zo všetkých jeho stránok, vo všetkých vzťahov, lebo práve mnohosť vzťahov vytvára plnosť bytia. A na záver pridávam slová môjho obľúbeného filozofujúceho literáta H. Hesseho, ktorý nás vyzýva týmito slovami: “Naším určením je správne rozpoznávať protiklady, po prvé ako protiklady, potom však ako póly jednoty.”
Michaela Geisbacherová (autorka je doktorandka ÚSvL SAV)